Detail

verzia pre tlač

Kategória: Návod na život

20.01.2012

Ako to vidí Boh

Autor: poohie

Veď Pán nehľadí, ako hľadí človek. Lebo človek hľadí na výzor, ale Pán hľadí na srdce. (1 Sam 16,7)

V jeden utorok poobede mi manžel volal a pýtal sa, či má ísť cestou z práce do obchodu. No treba nám kadečo, ale keď ja som chcela ísť na omšu a takto nestihne prísť domov včas, aby aspoň jedného drobca postrážil. Lenže takmer každý deň je čosi a ja už mám dosť tých mojich „výhovoriek“, prečo to dnes nejde. Tentoraz som si povedala, že už sa nenechám odradiť, ja na tú omšu ísť CHCEM. A konečne po takmer roku som sa odvážila zobrať ich oboch.
Jednu cestu v snehu presne po tej trase som už doobeda absolvovala s kočíkom a skejtom, a povedala som si, že toto už nie. Takže berieme sánky, bude sranda. No veľmi som sa po ceste nezasmiala. Táto naša výprava sa ukázala byť problematickejšou ako by som podľa rannej situácie na cestách očakávala - večer už tam ten sneh nebol. A ešte ten dlhý podchod – to mi ani nenapadlo... Pracne sme ho obišli. Ale kto nás videl, musel si ťukať po čele, kde to tá mama tie detiská trepe.

Išlo to dooosť ťažko.

Naši potomkovia už predsa len čosi vážia a sneh v akejkoľvek inej len nie udupanej forme nám tiež kládol dosť veľký odpor. Cítila som sa (a asi aj vyzerala) ako husky v záprahu na nejakých pretekoch. Ale tiahla som za Ježišom, tak som kašľala na to, čo si o tejto našej nezvyčajnej prechádzke myslia okoloidúci. Aj vtedy, keď som deti vykydla zo saní na chodník. Ktorého skôr ratovať? Išla som na to od kraja. Kľud, hlavne zachovať pokoj... Keď prestali rumázgať a boli opäť naložení vo svojom dopravnom prostriedku, mohli sme sa mordovať ďalej.
A došli sme. Síce troška neskôr, ako to už je u nás zlozvykom, i keď tento raz sa mi výnimočne podarilo vyraziť načas, ba dokonca pred časom, ale kto mohol čakať, že pred každým prechodom cez cestu budem musieť aspoň toho už chodiaceho šikovať dolu zo sánok, lebo tých 25 kg, čo majú dokopy, by som proste po tom asfalte neutiahla?

A Boh mi tú snahu oplatil.

Chalani boli na omši zázračne kľudní. A keď sme sa spolu modlili po sv. prijímaní, všimla som si onú Ondrejovu rozrazenú peru a Michalovu odreninu pod nosom a z chuti som sa na sebe zasmiala. Možno by to niekomu prišlo žalostné, že mama ťahá deti v takýchto podmienkach do kostola len preto, ze ONA chce ísť. Mne to bolo smiešne.
Neviem, čo si o tom myslí Boh. Ale verím, že on sa na to všetko pozerá inak ako my. Slová, ktoré zazneli (určite naschvál) na tej sv. omši, ma v tom len utvrdili (´Veď Pán nehľadí, ako hľadí človek. Lebo človek hľadí na výzor, ale Pán hľadí na srdce.´). A tak nech si hovorí kto chce, čo chce. Ja neverím, že si klepal na čelo a hovoril, načo som tam tie deti vliekla, keď z toho nič nemajú a keď ja pri nich niekedy väčšinu času nevnímam. Priniesla som si odtiaľ veľkú posilu pre (dúfam) veľa dalších dní. A minimálne za to mi to stálo. Ale verím, že túto moju trochu bláznovskú snahu aj on ocenil a bol rád, že som mu priviezla aj jeho milé deti.

Dnes, pár dní na to...

Chceli sme ešte využiť sneh skôr, než sa roztopí a tak som podnikla ďalšiu troška šialenú výpravu – tento raz ale nie takú dlhú – a to prechádzku s kočíkom a sánkami naraz. Šialenú preto, že som to ešte predtým neskúšala, a tak som nevedela, či sa to vôbec dá. Totiž mladší potreboval spať a staršiemu som sľúbila sánkovačku na kopci, teda takom minikopčeku rovno za naším činžiakom. Videla som z okna, že sú tam deti zo škôlky, no nevidela som v tom veľký problém. Reku pôjdeme sa troška poprechádzať, kým Michal zaspí (teda ak nám to vôbec takto dvojmo pojede) a možno medzitým odídu.
No, šlo to, ale len po chodníku. No v stave topiaceho sa snehu už nie všetky chodníky boli pokryté snehom a už tobôž nie cesty, takže veľa možností na prechádzku sme nemali. Spravili sme teda len malý okruh (už aj ten bol dosť náročný pre mamu ťahateľku a zároveň tlačiteľku, takže som sa opäť cítila ako blázon – že k čomu som sa to podujala) a vrátili sme sa k „nášmu kopcu“. Deti tam ešte boli, ale tak čo, nebudeme snáď stáť a čakať, či a kedy odídu.
Doterigala som kočík cez hlboký sneh pod strom, kde by nikomu nemal zavadzať a vyliezli sme so sánkami na minikopček. Pripravení na štart, Ondrejovi som povedala, že keď odídu deti spod kopca, pustím ho. Vtom bolo počuť jednu pani učiteľku naším smerom: „Prečo sem idete, keď vidíte, že sme tu s tými deťmi?“ Glg... Potom dodala: „My o 10 minút odchádzame.“
Ja som ten typ človeka, čo sa v takejto situácii bez slova spakuje a nič netušiacemu a nechápajúcemu dieťaťu povie, že sa teraz nemôžeme spúšťať a ideme sa ešte poprechádzať. A tak som aj urobila. Vďaka Bohu za to, že nechytil polhodinový záchvat zúrivosti, na ktorý často nepotrebuje až takýto dobrý dôvod. Takže čo sa predtým nedalo, muselo sa teraz dať a konal sa nakoniec aj dlhší a bláznivejší okruh.

Tetuši som zo srdca odpustila,

aj kvôli nej, ale aj kvôli sebe - nech mi neznáma osoba jednou vetou nepokazí deň. A so synom som sa tam potom vrátila, i keď sa mi nechcelo po tejto túre ešte 30 krát vyliezať so sánkami na kopec, čo aký malý, lebo on ich tam ešte nevie vytrepať sám. Ale povedala som si: „Pred troma dňami si dokázala obetovať oveľa viac pre to, aby si TY mohla ísť na svätú omšu. Čo tak teraz obetovať niečo pre druhého?“ A tak som sa ďalšiu polhodinu usmievala na okoloidúcich ktoviečo si mysliacich ľudí, keď som behala hore (so sánkami) a dolu (po ne). A aj na pani učiteľku by som sa usmiala, keby som ju opäť stretla.
Nechcem tvrdiť, že za to som spravodlivá, nie, to je len Božia milosť, ale myslím, že tá utorňajšia sv. omša mala nejaké ovocie a aj z tohto pohľadu mala zmysel. Urobila som radosť svojmu synovi a verím, že Pánovi tiež.
Prajem všetkým mamkám, aby sa im to darilo podobne - i keď mnohé alebo možno všetky by takúto situáciu riešili úplne inak – ale aby dokázali prijať výzvu na obetu a urobili to s láskou a radosťou. Tak nám Pán Boh pomáhaj!

Späť

Hodnotenie

Odosielam Váš hlas...
Hodnotenie: 3.9 z 5. Celkom 7 hlas(ov).
Kliknite na hviezdičky pre ohodnotenie článku.

Komentáre

Zuzik napísané 28.01.2012 07:13 answer email

Tak nejako stale riesis, co si ludia okolo o tebe myslia. Ver, casto si ta vobec nevsimnu, maju ine starosti ako si mysliet nieco o matke s detmi. To je len tvoje nastavenie stale sa na seba pozerat " akoby v zrkadle". Skus s tym popracovat. Viem o com hovorim, mne sa to podarilo asi az v 40. Tkezwinker

Inak su pre mna prijemnym povzbudenim, ja som taka ta leniva ktira sa nebude nikam trepat, ked na to niesumidealne podmienky, to mas pravdu- treba sanastavit aj pre " zdolavanie".

Prajem ti uspesne dozrievanie a vela viet z pisma, ktoreti takto realne prehovoria do srdca. A aj nam, co si tvoj blog precitame.

poohie napísané 28.01.2012 08:41 answer email

Zuzik, vdaka! Ja viem, len je to dlhy a tazky boj. Pre mna je velky uspech, ked sa nad to aspon niekedy povznesiem. A tak som sa chcela podelit...

Samozrejme, ze sa to neda takto stale, ale prave preto, ze takmer vzdy je nieco, kvoli comu sa neda, tak som vtedy buchla do stola, ze dnes idem! A zistila som, ze sa potom akosi lahsie zdolavaju aj tie bezne veci, ktore sa musia. Teda aspon chvilu :-)

Vdaka za povzbudenie!

smile zwinker Big Grins Confused Cool Cry Eek Evil Frown Mad Mr. Green Neutral Razz Redface Rolleyes Sad Surprised


Poslať odkaz priateľovi

 
inzercia