Detail

Kategória: Rozprávky

27.06.2008

Šášuľkin vílofón

Autor: zdurna

Šášuľka dostala darček. Je zaujímavé, ako môže hračka jedno dieťa potešiť a iné veľmi rozosmútiť.

Šášuľkin vílofón

4. časť

 

Princezná Šášuľka dostala darček od svojho otecka. Kráľ bol na návšteve v susednom kráľovstve. Keď sa vrátil, zavolal si Šášuľku a podal jej balíček.

„To je pre teba, Šášuľka.“ povedal.

Šášuľka sa potešila.

„Jej, čo to je, ocinko?“

„Otvor a uvidíš.“

Šášuľka strhla z darčeka papier a objavila v ňom nádhernú malú drevenú škatuľku. Na veku mala namaľovaný krásny farebný obrázok. Šášuľka opatrne nadvihla veko. Vo vnútri sa rozsvietilo jasné svetlo. Kráľ nenápadne nakúkal spoza Šášuľkinho chrbta. Svetlo sa šírilo ďalej, zaplavovalo miestnosť a spolu s ním zo škatuľky vystúpilo maličké dievčatko.

„Óóó, to je vílofón, ocko!“

„Áno,“ zašepkal kráľ, „nádherné, však?“ Maličká víla sa usmiala na Šášuľku a zvonivým hláskom povedala:

„Ahoj, Šášuľka, volám sa Zvonihláska a odovzdávam odkazy komu si povieš.“

„Ach, to je výborné,“ zatlieskala Šášuľka, „zanes, prosím, odkaz maminke, že ju ľúbim.“

V tej chvíli Zvonihláska zmizla, no kým sa Šášuľku spamätala, víla sa opäť objavila a prehovorila mamičkiným hlasom:

„Šášuľka moja krásna, aj ja ťa ľúbim, a teším sa, že si dostala taký krásny darček od otecka.“ Šášuľka sa rozosmiala a posielala odkazy všetkým kamarátom, ale najskôr Šimonkovi Šuhajovi zo Šášova.

 

Šimonko bol nadšený. Šášuľkin vílofón sa mu veľmi zapáčil.

„Odkiaľ ho máš, Šášuľka?“ opýtal sa jej.

„Priniesol mi ho ocko. Aj moja kamarátka, princezná Beatrix, má podobný.“ Informovala ho Šášuľka.

„Je... krásny...,“ povedal Šimonko zadumane „škoda, že ja taký nemôžem mať.“

„Prečo?“ čudovala sa Šášuľka. Ale skôr, než jej Šimonko mohol odpovedať, pani učiteľka oznámila deťom, že je čas ísť obedovať. V ten deň bol Šimon Šuhaj veľmi mĺkvy. Neustále o čomsi premýšľal, až sa mu z kečky parilo. Podobne sa tváril aj zopár nasledujúcich dní. Až raz...

Ráno prišiel nezvyčajne veselý.

„Šášuľka, pozri, čo mám.“ Vyhŕkol veselo. Šášuľka nakukla do maličkej drevenej škatuľky, ktorú Šimonko stískal v hrsti. Vo vnútri sedelo zvláštne... čudo.

„Čo to je?“ spýtala sa Šášuľka znechutene. V škatuľke zbadala sedieť čosi, čo vyzeralo ako schúlený vtáčik.

„Vieš, stále som premýšľal, ako by som mohol posielať odkazy aj ja tebe, alebo iným kamarátom. A pozri, na čo som prišiel...“ vysvetľoval šťastne Šimonko. Šášuľka sa tvárila kyslo.

„Toto je namiesto vílofónu?“ spýtala sa. „Mne sa nepáči,  vílofón je lepší!“ vyhlásila.

„Ja viem,“ povedal skrúšene Šimonko, „ale musel som vymyslieť niečo...

„Pozri sa ako smiešne vyzerá, a čo tak sedí? Nejaký je celý čudný... hmm.“ Šimonko neodpovedal. Už sa vôbec neusmieval. Skôr naopak. Bol smutný, veľmi smutný. Keď si po obede všetky deti ľahli do postieľok, aby si pospali, Šimonko potichučky plakal do vankúša.

 

Večer, keď sa Šášuľka ukladala spať, skontrolovala Zvonihlásku. No maličká víla dnes takmer vôbec nežiarila. Ležala schúlená vo svojom krásnom domčeku, ktorý jej Šášuľka pripravila s mamičkinou pomocou. Keď sa jej Šášuľka prihovorila, nepreriekla ani slovo. Šášuľka sa veľmi zľakla.

„Mamí, ocko, ockooo,“ zvolala. Kráľovná práve ukladala spať malinkú Hedvigu, a tak ku Šášuľke pribehol zo svojej komnaty kráľ.

„Čo sa deje?“

„Zvonihláska ochorela.“

„Ochorela?“ kráľ sa zadivil. Potom pristúpil k maličkému stolíku s domčekom a nakukol dovnútra. Zvonihláska sa ani nepohla, naďalej sa chúlila vo svojom obydlí, akoby jej bola zima. Šášuľka bezmocne postávala vedľa otca.

„Čo jej je?“ pýtala sa so slzami na krajíčku. Kráľ zašepkal: „Víly nebývajú choré, Šášuľka.“ Potom sa jemne prihovoril Zvonihláske.

„Zvonihláska, počuješ ma?“ Víla máličko kývla hlavou. „Stalo sa niečo zlé?“ Víla opäť prikývla. Kráľ sa viac nespytoval, pozrel sa na Šášuľku a sadol si do kresla. Chvíľu premýšľal. Šášuľka pozerala na Zvonihlásku, na otca, nevedela, čo si má myslieť.

„Čo jej je, ocko?“ Kráľ neodpovedal, ešte stále premýšľal. Potom prehovoril veľmi potichu. „Poď sem, dieťa moje.“ Šášuľka podišla ku kráľovi, schytil ju do svojich rúk a posadil si ju na kolená. Šášuľka bola veľmi vystrašená, ale neodvážila sa ani pípnuť.

„Šášuľka, musím ti niečo povedať,“ začal kráľ vážne, „keď som ti kupoval Zvonihlásku, povedali mi, že víla vycíti, ak sa jej majiteľ správa škaredo.“

„Ja?“

„Áno, ty si jej majiteľ. Ty sa o ňu staráš, a ona ti nosí odkazy. Víly naozaj nebývajú choré, ale ak sa v ich blízkosti niekto správa nepekne, a obzvlášť ich majiteľ, potom sú z toho veľmi smutné. A keď sú veľmi smutné a nešťastné, vyzerajú... akoby... akoby...“ kráľ chvíľku váhal, kým dopovedal vetu, „akoby umierali.“

Šášuľka zhíkla. Potom sa rozplakala.

„Ale, ocko, však neumrie?“

„To neviem, Šášuľka. Záleží len na tebe. Asi si urobila niečo zlé, niekomu si ublížila, a kým to nedáš do poriadku, Zvonihláska bude stále nešťastná a ...“ nedopovedal, pretože Šášuľka začala nariekať ešte viac.

„Ale, ja ... som jej... nič neurobila... ani nikomu.... nebila som sa s detičkami, ...ani Hedvige som nerobila zle...“ vzlykala. Kráľ bol celý nesvoj. Hladkal Šášuľku po kučeravých vláskoch a premýšľal, čo jej má povedať.

„Šášuľka, neplač,“ pretrhol napokon nárek, „pozri sa na mňa a upokoj sa.“ Šášuľka sa vysmrkala, ešte občas ju zatriaslo od plaču.

„Šášuľka, nikoho si nemusela udrieť. Ublížiť sa dá aj inak. Možno si niekoho urazila, lebo si mu povedala niečo škaredé, alebo si povedala niečo, a kvôli tomu je ten človek teraz nešťastný. Nože popremášľaj, o čom si sa dnes zhovárala s ľuďmi okolo teba.“

Šášuľka sa upokojila a začala tuho rozmýšľať.

„No, ráno som išla s maminkou do škôlky, aj so Zvonihláskou a s deťmi sme posielali odkazy a Zvonihláska vôbec nebola nešťastná, ocko.“

„Tak sa muselo stať niečo neskôr, ešte si spomeň.“ Odpovedal kráľ trpezlivo.

„Jáááj, Šimonko prišiel neskôr, lebo doniesol čudo...“

„Aké čudo?“ prekvapene sa spýtal kráľ.

„No také, namiesto Zvonihlásky. Šimonko ho vycvičil, aby nosil odkazy, vieš? Ale čudo je škaredé, nepáči sa mi, Zvonihláska je oveľa krajšia a lepšia...“

„Šášuľka!“ zvolal otecko, „Ty si mu to povedala?“

Šášuľka prekvapene pozrela na kráľa.

„Hej, lebo je čudo ozaj škaredé, tak keď si kúpi vílofón...“

„Ale on si vílofón nekúpi...“ povedal kráľ ticho.

Šášuľka spozornela, kráľ mal zvláštny hlas.

„Prečo?“

„Šášuľka, počúvaj ma, vílofón stojí veľmi, veľmi veľa peňazí. A ani Šimon, ani jeho rodičia určite nemajú toľko peňazí, aby si mohli vílofón kúpiť.“

„Och, naozaj?“ kvíkla Šášuľka. Odrazu si spomenula, ako Šimonko veľa premýšľal. Híí, on vymyslel, ako bude čudo posielať odkazy, a ona sa mu posmievala, preto bol dnes taký smutný, ani sa s ňou nehral, a je to jej naj, najlepší kamarát.

„Ten tvoj Šimon vymyslel všetko úplne sám, len aby ti mohol posielať odkazy...“ povedal kráľ s obdivom.

„Uhm, ale čo budeme robiť, ocko?“

Kráľ sa usmial.

„Myslím, že vieš, čo treba urobiť,“ žmurkol na Šášuľku. Tá si plesla po čele a utekala ku Zvonihláske. Ešte stále ležala, žiarila však oveľa viac.

„Zvonihláska, odnesieš odkaz Šimonkovi?“ opýtala sa Šášuľka. Maličká víla zodvihla hlávku, usmiala sa a radostne zaťapkala ručičkami.

„Samozrejme, Šášuľka.“

 

Keď kráľ večer rozprával svojej žene, kráľovnej Ľubomíre, čo sa prihodilo Šášuľke, kráľovná sa k nemu pritúlila a povedala:

„Teda, Ferdinand, zvládol si to výborne. Ale ako si vedel, čo je s vílofónom?“

„Prosím ťa,“ zasmial sa kráľ, „to bolo prvé, na čo ma upozornili, aj malej Beatrix sa to pošťastilo vyparatiť. Ale vieš čo, ženička moja?“

„Čo také, mužík môj?“ veselo sa opýtala kráľovná.

„V živote by mi nenapadlo, že budem obhajovať nejakého Šuhaja. To chlapčisko musí byť naozaj šikovné.“

„To áno, a je aj celkom pekný mládenček. A okrem toho je to Šášuľkin...“

„Naj – najlepší kamarát.“ dokončili veselo spoločne.

 

Späť

Hodnotenie

Odosielam Váš hlas...
Hodnotenie: 5.0 z 5. Celkom 1 hlas(ov).
Kliknite na hviezdičky pre ohodnotenie článku.

Komentáre

smile zwinker Big Grins Confused Cool Cry Eek Evil Frown Mad Mr. Green Neutral Razz Redface Rolleyes Sad Surprised


Poslať odkaz priateľovi