Blížila som sa k vchodu do podzemnej garáže. Premerala som skúseným okom pásiky bielo červenej tyčky, voľne sa húpajúcej na hrdzavejúcich retiazkach vo výške tých štandarých 2 m a niečo. V plnom vedomí o prítomnosti svojho hrbu som išla spraviť ťaví manéver skôr, ako bude neskoro.
Neznášam čas medzi vianočnými a jarnými prázdninami v kokpite nášho auto. Manžel v tomto case vyhodnotí vždy ako náramne zbytočné, demontovávať truhlu-nosič na streche auta. Niekedy tam dokonca tie lyže od silvestrovskej do tej jarnoprázdninovej lyžovačky kontinuálne prevlákam. Lebo veď, načo to budeme vyskladňovať a naskladňovať z garáže a opäť do truhly…
Život za volantom v strese
Tak žijem za volantom v dennodennom strese, kam s tak vysokým vozidlom vojdem a kam už fakt nie. S plným vedomím predvídajúceho sokola nikdy nevliezam do podzemných garáží, do poschodových parkovísk, čítam nápisy o maximálnych výškach vozidiel, ktoré ešte vojdu , naposledy som sa nevmestila do haly autoservisu …. A napriek tomu sa mi to stalo.
Blížila som sa s plným vedomím
Blížila som sa k vchodu do podzemnej garáže Auparku. Premerala som skúseným okom pásiky bielo červenej tyčky, voľne sa húpajúcej na hrdzavejúcich retiazkach vo výške tých štandarých 2 m a niečo, a v plnom vedomí o prítomnosti svojho hrbu som išla spraviť ťaví manéver, a priestor opustiť skôr, ako bude neskoro.
V tom moje dieťa /premúdrelý poslucháč prváho ročníka základnej školy/ zo zadného sedadla presvedčivo zahlási:
- "Mamí, tam sa zmestíš. Určite. Aj tatinko tam vždy chodieva.” .
- “Ale s truhlou? “ – rozvíjam konverzáciu.
- “Jasné. S tatinkom som tam tadeto išiel”.
Neviem, kde som nechala svoj rozum
Neviem, kde som vtedy nechala svoj rozum, vzdelanie, inteligenciu, skúsenosť, svoje plné ťavie vedomie , exaaktnú vedomosť o výške môjho vozidla, ktoré v tomto stave presahuje hranicu, ktorá je napísaná na tamtej tabuľke pri vchode do jamy levovej .
"No tak keď tam tatinko chodí…." A spravila som to. Po pár metroch mi bolo jasné, že toto je vec, za ktorú sa budem hambiť zvyšok svojho šoférskeho života. Komunikácia najvyššieho bodu môjho auta a interiérových prvkov stropu podzemnej garáže bola veľmi zretelná, hlučná, kompresujúca, nevratná a užívali si to obe zúčastnené strany demolačného rozhovoru.
Po pár odrazených kamerách, ktoré sú namontované rovno nad jazdnou uličkou presne pre prípady, ako som ja, niekoľkých zdemolovaných vzduchopotrubiach , som definitívne zastava svoju cestu tankistu. Toto bude môj Dukliansky priesmyk, definitívne.
Najvyššie zúfalstvo prišlo v tedy, keď mi doklaplo, že späť, alebo von sa už nedostanem - nikade.
Môj traumatický osud sa medzičasom premenil na apokalypsu celej garáže. Za mnou stál nespočítateľný rad áut, ktoré chceli dnu. Ja som stála tak blbo v križovatke, že sa už nikam nepohli ani tí, čo chceli ísť von. Zatavila som automobilový život v celom Auparku.
Všetci trúbili, ťukali si na čelo, vzájomne si dvíhali padnuté sánky, SBS kár, ktorý to celé divadielko od začiatku so záujmom sledoval ako 167 diel Seherezády sa ani náhodou netváril, že by sa chcel do riešenia situácie nejako zapojiť. Pre každý prípad zostával nestranným pozorovateľom.
Keby sa nevyskytol záchranca...
Keby sa nevyskytol záchranca v postave náhodne súcitiaceho iného tatinka, stojím tam dodnes a aj všetci tí zaseknutiacute; vodiči. Bez jedla, pitia, analgetík a noclľahu.
Obrovským šťastím v tomto mojom “prúse….” bolo, že truhla bol nejakým neobvyklým zázrakom prázdna. Nemusela som z nej vytahovať lyžiarky, a lyže. Že som mala so sebou od nej náhodou kľúče, že som nemala v kufri narvatý kočík a Benjamína som nechala práve dnes doma babičke…. Tak sme ju spolu so záchrancom demontovali a strčili úspešne, trochu popučenú , ale stále živú, do útrob auta . Záchranárova manželka s iným miminom stála opodiaľ a spolu zo zvyškom národa sledovala túto zvláštnu podívanú. Ďakujem za požičanie manžela, aj by som vám dala pesničku zahrať do “Zákruty”, ak by to ešte fungovalo. Alebo funguje?
Tak toto boja moja navjäčšia blondínkovina, akú som kedy za existencie mojho vodičského preukazu spáchala. Chcem sa naozaj polepšiť, hriechov sa chrániť, národ podzemne parkujúci, odpusť mi. Fakt sa za to hambím.
Odosielam Váš hlas...
