Milý ujo Enco. Neviem, či sa Ti darí tak dobre ako mne, ale ja sa cítim byť čím ďalej - tým viac vo forme. Vymyslela som si novú aktivitku: všemožným spôsobom znemožňovať snahy mojej mamy. Tiež sa tak bavíš?
Milý ujo Enco.
Neviem, či sa Ti darí tak dobre ako mne, ale ja sa cítim byť čím ďalej - tým viac vo forme. Vymyslela som si novú aktivitku: všemožným spôsobom znemožňovať snahy mojej mamy. Tiež sa tak bavíš? Napr. keď ma vyzlečie a na sekundu sa zohne pre novú plienku, hneď zmením lokalitu, odkotúľam sa a pretočím na bruško. Cha, a teraz sa so mnou ponadrapuj! Taká postieľka, to je výborná telocvičňa, kde si svoje stratégie na ničenie maminých snáh trénujem. Položia ma hlavou v smere A, ale ja sa zapieraním nôžkami o mreže postieľky pomaly prenôžkujem do presne opačnej polohy B. No a popri tom si to celé komentujem – chichocem sa, híkam (samozrejme nad svojim vlastným výkonom) a táram, čo mi hrdlo stačí. Ale takáto extrovertka som len do vtedy, kým nezistím, že sa na mňa niekto pozerá. Vieš, nemôžem odhaliť hneď všetky svoje triumfy verejnosti.
Zaviedla som aj iné novinky. Počas spánku sa otočím na bruško a celkom fajn sa mi tak spinká. Niekedy spím na brušku, inokedy na boku... Veď pozerať len do plafónu (aj keď v spánku), to už nie je pre mňa. Od môjho piateho výmesačia sa už regulérne otáčam ktorýmkoľvek smerom – kedykoľvek, teda, váľam sa ako sud. Snažím sa pracovať aj na svojich brušných svaloch a tak niekoľkokrát denne sklápačkujem. Drží ma to od vtedy, čo som v telke videla Zoru Coborovú s tým bohatým a popritom mladým a sympatickým chlapom. Usúdila som, že toho ideálneho chlapa klofla vďaka tomu vymakanému bruchu, lebo, prečo inak...? Tak makám. Moja budúcnosť je len v mojich rukách. :o)
Po dovŕšení mojich 5. mesiacov začala mama so mnou trochu experimentovať. Síce všade na verejnosti vyhlasuje, že ja som plne dojčené dieťa a tuhú stravu mi netreba skôr ako po pol roku, ale tajne na mne robí zo zvedavosti pokusy. A tak som už pooblizovala kadečo. Napríklad postrúhané jabĺčko. A kľudne by som ho zjedla aj celé, ale to už mama dostala paniku, že sa prehreší proti posvätným pravidlám stanoveným UNICEFom a tak ma zasa radšej iba nakojila. Ešte k tým stravným a iným prešpekulovaným móresom. To keby si počul, aké sú všetky tie kočíkujúce matky – prvorodičky múdre ako televízor, samozrejme vrátane tej mojej,... všetko majú naštudované, všetko čítali, všetko odoberajú, vypisujú na kadejaké podivuhodné internetové stránky ako www.babetko.sk a podobne. No niekedy mi pripadajú úplne šibnuté. Keby sme my –bábätká – boli nejaký vedný odbor, tak potom oni všetky sú už dávno „inžinírky“.
Ach, tie moje ďasienka. Stále ma to núti niečo ohrýzavať, ožužlávať a okúsavať, napríklad mamine prsty a vlastne všetko, čo sa mi dostane do cesty. Všetci naokolo hovoria niečo o tom, že mi asi idú zúbky. Nevieš, milý Enco, čo by to tak asi mohlo byť? Dúfam, že nič hrôzostrašné. Lebo keď mama povie napr. že ide poštár, alebo ide autobus, alebo už mi to ide na nervy, tomu už trochu rozumiem. Ale idú zúbky?... Mama vymyslela mrkvu. Veľkú celú očistenú mrkvu dostanem do ruky - a ohrýzam. Super recept. Moc z nej nepokonzumujem, ale na ďasienka to pomáha.
Vonku v kočíku som bývala donedávna dosť mrzutá. No vieš Enco, predstav si, že ležíš v nejakej truhle na kolieskach, ktorá má ešte aj strechu a niekto ťa niekam vezie. No nevrieskal by si? Ale hop. Prišla veľká zmena. Dostala som nový kočík a mama ho nastaví vždy tak, aby som nebola už úplný ležatec, ale už vidím na okolitý svet. Nie, netelefonuj na ortopedickú záchranku, neboj sa. Nie je to ešte naozajstné sedenie, len také polopolihovanie. Ale na zmenu môjho správania k lepšiemu v exteriéry to úplne stačí. Dokonca som už taká vyspelá kočíková cestovateľka, že kľudne vydržím vychystaná sedieť a počkám, kým sa mama dooblieka a obuje – už úplne bez vrieskania. Rozhodla som sa už správať ako správna intelektuálka.
Opäť sme boli na kontrole u pani doktorky. 5. mesiacov – 7,75 kg. Nechce sa mi k tomu veľmi vracať, lebo je to tam vždy dobrá otrava. Povedala som si, že už od čakárne budem vrieskať, keby dačo. Ale tento krát ma ani nepichali, len som zjedla na lyžičke nejaké polio. Ale predsa len. Radšej som teda vrieskala, keby dačo.
Čo sa týka môjho životného režimu, je už relatívne ustálený. Ráno vstávam o takej 6.00 a spúšťam svoje ranné monológy na aktuálnu sociálno-politickú tému v reči môjho kmeňa. Keď sa mi podarí všetkých naokolo zobudiť (určite sú mi povďační, že už nemusia spať), potom si v kľude ešte na chvíľu zdriemnem. Ďalšia pol hodinka spánku nasleduje niekedy po 10.30 a potom ešte raz poobede a večer o 19.00 (vždy tých mojich klasických 30 minút). Spať sa chodí o tej 21 – 21.30. V noci papám o 0.30 a potom každé dve hodiny až do tej mojej 6-tej, kedy opäť začínam vnútropolitický komentár.
Dala som sa už nahovoriť na prvú slabiku. Aby som naštvala mamu, tak som sa na úvod rozhodla pre „ta –ta - ta“. A tato je samozrejme pyšný ako páv a všade sa tým vychvaľuje. No prečo by som neurobila tatovi radosť? Je to totiž môj najväčší kamarát na smiatie a vyvádzanie. Neotravuje ma zbytočnosťami ako mama.
Ale o pár dní som si to rozmyslela. Predsa len sa nepatrí nechať mamu v štichu a tak som zaradila do repertoáru okrem ta aj ma, ba a ble.
S pohybom to už začína byť závažné. Keď som na brušku, skŕčam nožičky pod bruško a snažím sa odrážať. A podarí sa mi už takto všelijako – súchavo –otáčavo-premiestniť aj niekoľko metrov hocikam. Najčastejšie však cúvam. Docela zábavné je aj stáť. Keď ma nejaký dobrovolník drží pod pazuchami, tak mu stojím na kolenách a tancujem. Aj so sedením to je už tak tak. Sedím si sedím, len sa musím niekoho pridŕžať aspoň za dva prsty. V rámci telesnej výchovy som si začala chytať ručičkami vlastné nôžky a po pár dňoch nacvičovania si ich viem strčiť už aj do pusy. Ale vyžaduje si to špeciálne podmienky – t.j. musím byť vyzlečená do hola.
No a do hola vyzlečená s nôžkovým palcom v puse sa s tebou na dnes lúčim. Že to už nedokážeš? Tak to skús!
Ahoj, Pavlínka.
Odosielam Váš hlas...
