Milý ujo Enco. Odštartovaním šiesteho mesiaca môjho pobytu mimo maternice sa dosť radikálne začal meniť môj život. Mama mi už bez veľkých tajností začala ordinovať jeden x denne tuhú stravu. Dosť strašidelné pomenovanie, že? „ Na bábätko, na, daj si tuhú stravu, daj!“ :o)
Milý ujo Enco.
Odštartovaním šiesteho mesiaca môjho pobytu mimo maternice sa dosť radikálne začal meniť môj život. Mama mi už bez veľkých tajností začala ordinovať jeden x denne tuhú stravu. Dosť strašidelné pomenovanie, že ? „ Na bábätko, na, daj si tuhú stravu, daj!“ :o) Začiatky neboli také zlé - sladký banánik alebo jabĺčko mi veľmi chutili. Ale potom prišla na rad zemiaková kaša alebo pyré z uvarenej mrkvy a začala som sa trochu škarediť. No nech sa nečuduje milá mama! Keď mi najprv predstavila ovocné sladkosti a potom príde s jedlom, ktoré zďaleka nie je také „mňam“, je jasné čo si vyberiem.
Ale po pár dňoch som prestala štrajkovať a už papám všetko do radu. Predsa len mám rada všetko nové a preto skúmam aj to, čo mi dajú na tanier. Zeleninovú polievku, špenát so zemiakmi, mäskovo-zeleninovú polievku. Vždy sa najprv najem tejto „tuhej“ a potom sa ešte musím dotlačiť „starej dobrej tekutej“. To si teda nedám zobrať, za žiadnych okolností.
Po pár dňoch nácviku stolovania som zahájila aj srandovanie . Fúknuť do lyžičky plnej zeleného špenátu je náramná zábava. A tak mama usilovne po papaní prezlieka nielen mňa, ale aj seba, prípadne sa plazí po dlážke alebo po stenách s handrou. Vyhráža sa mi, že začneme jedávať obaja v pršiplášťoch a na balkóne.
V noci si objednávam moje obľúbené mliečne menu od čašníčky-mamy každé dve hodiny. Vyzerá byť z toho dosť strhaná. Nuž ale chcela byť dojčiaca matka? Chcela. Tak nech servíruje! Pri kojení ide predsa o moju imunitu, ale aj o jej čas, ktorý (možno) nebude musieť so mnou v budúcnosti presedieť v čakárňach rôznych alergologických ordinácií. Dobrý argument, že? Sofistikovaný!J (tak o tom aspoň píšu tie premúdrelé knižky a brožúrky, čo mama stále študuje).
Medzi 4. – 5. hodinou pre mňa nastáva ráno. Začínam sa prevaľovať, cvičiť, rozprávať. Nikto mi to nevyhovorí, aj keď sa o to z nejakých divných pohnútok všetci snažia.
Historicky prevratným sa stal deň , keď som oslávila 6 a pol mesačie od svojho narodenia. Prerezal sa mi totiž prvý zúbok – ten v ľavo dolu. A potom sa to nejako prudko rozbehlo. O dva dni na to som sa prvý krát úplne sama posadila . Žiadne dlhodobé nacvičovanie a trénovanie. Prišla som na systém a hotovo. Viem to. A od tohoto momentu už hocikedy.
O ďalšie tri dni sa na svet vykľul druhý zúbok – ten susedný.
Po týždni snaživej práce na podsúvaní nožičiek pod bruško som sa dostala na kolienka. Skončili doby partizánskeho plýženia sa a váľania sudov. Začína to mať svoju formu a o pár dní sa už pohybujem po štyroch, ako by som to vedela odjakživa. Najlepšie mi to síce ide dozadu, nuž ale v dnešnej dobe ....aj tak dobre.... V obývačke niekedy nechtiac nacúvam pod posteľ . Nemám totiž spätné zrkadielko. Ak sa mám čoho zachytiť rukami, kľaknem si a už už by som sa chcela aj stavať. To sa už idú všetci zblázniť, aké som ja prenáramne šikovné dieťa a tak im tú radosť z naozajstného státia ešte chvíľu neurobím.
Už pominula istota na posteli, nepomôžu už ani nakopené periny na jej okraji. Všetko preleziem, zleziem, prípadne spadnem, ak ma nejaká ruka záchranára nezachytí. Bezpečné je to už len na zemi.
Mojich rodičov postihlo šialenstvo „sťahovania“. Nie že by menili byt, ale všetky „prízemné zariadenia“, ktoré sú čo len trochu odmontovateľné, vykladajú niekam do výšin. Keby mohli, aj radiátor premiestnia na plafón. Koťuhy. Už ani ten telefón, čo bol v rohu izby mi nenechali na hranie. A keď sa niekde podel aj stojan s CD-ečkami, to ma už vážne naštvali. S čím sa budem teraz hrať? Tie pískacie kačky a podobné rárohy nech si nechajú. Veď sa ja ešte poobhliadnem...
Začala som chodiť na bábätkovské plávanie do klubu ALVA. Nechcem sa chváliť, ale bola som tam najväčšia vyvádzačka spomedzi všetkých šiestich detí v bazéne. Možno pre to, že som bola najstaršia. Tí 4.a 5. mesační sopliaci si to ešte nevedeli užiť. Tak som im to aspoň trochu okorenila a špliechala som na nich, čo mi sily stačili. Chudera mama z toho, že ma pri tomto bazénovom vyčínaní musela držať, dostala svalovicu. Ale neskôr skonštatovala, že jej to stojí za tú bolesť, lebo po plávaní spím vkuse aj tri-štyri hodiny. A to je pre ňu dovolenka, akú už dlho nezažila.
Na prechádzke už sedím v kočíku ako taká kráľovná na tróne a všetkých, čo prejavia záujem o komunikáciu obdarím krásnym úsmevom, prípadne pridám hlasité počudovanie sa nad ich existenciou. Tetušky a kadejaké babky, ktoré v okolí prevažujú, sa mi nezdajú až tak zaujímavé. Iné je to s chlapmi. Keď je vo výhľade nejaký sympatický mladý muž, hneď som celá vyradostená. Mama s tatom sa mi smejú, že orientáciu mám jasnú. Tak. A práve si sa dozvedel, prečo ti vlastne toľko vypisujem. Nie si predsa žiadna tetuška, no nie?
Lúčim sa s tebou a idem ešte niečo preskúmať. Tuším zabudli zavrieť dvere do špajze....
Tak zase nabudúce – Pavlínka.
Odosielam Váš hlas...
