dvaja drobci a kostol
Asi pred mesiacom som vo farskom liste našla oznámenie, že vo farskom kostole bude nedeľná svätá omša pre deti, ktoré „vyrušujú“ v kostole. Pomyslela som si, že je to ideálne pre nášho mladšieho jeden a tri štvrťročného drobca, ktorý je neposedný – trasu gauč kuchynská linka dokáže dennodenne zvládnuť nespočítateľne krát. Ale keďže v tom čase ho znova trápil kašeľ, tak sme to zas a znova vyriešili tak, že v nedeľu ostal doma s babkou. Ale včera sme si už s manželom povedali, že to túto nedeľu vyskúšame.
Keď sme prišli do kostola, hneď jeho, ale aj jeho staršiu sestru, zaujal stolík s obetnými darmi, na ktorom bol aj košík s hroznom. Obaja sa už chystali z neho ochutnať. Staršej dcére som vysvetlila, že hrozno je pre Ježiška, ale keď sa ma opýtala, ako ho Ježiško zje, keď je na kríži, uspokojivá odpoveď mi nenapadla. Pozornosť mladšieho drobca sme aspoň na čas odpútali cukríkmi. Ale keď sa minuli, zaujali ho deti, ktoré boli vpredu, takmer pred oltárom. A tak sme sa k nim presunuli. Manžel ostal stáť vzadu, ako záchytný bod, aby neutiekli až na ulicu. Keď sme prišli dopredu, to ešte len začala zábava. Toľko detí pokope, takmer rovnakého veku. Niektoré sedeli tichučko a iné pobehovali a dorozumievali sa svojou rečou.
Jedno z nich objavilo schody k oltáru a tak ich začali skúšať aj ostatní. Medzi nimi samozrejme aj naši dvaja. Inak naša slečna, keď je s nami v kostole pekne sedí, sem tam jej je už dlho, ale vždy vydrží do konca. Keď videla, že jej mladší brat má odvahu uprostred kázne vyjsť najprv na jeden a potom aj na druhý schod, predsa nebude zaostávať za ním. A tak začala hra – hore schodmi a potom skoky dole schodmi. Priznám sa, mala som z nich rozpaky, ale keď som videla úsmev na tvári dekana farnosti a počúvala povzbudzujúce slová kazateľa, že je rád, že vidí a počuje toľko detí na omši, rozpaky opadli.
Keď otec s dvoma dievčatkami priniesli obetné dary, pomyslela som si., len nech to hrozno nepoložia pred oltár. Ale keďže taký je zvyk, tak ho tam aj položili. A to ešte len zaiskrili oči mojich drobcov. Samozrejme synátor vôbec neváhal a rozhodol sa prekonať aj tretí schod, ktorý viedol k oltáru a hroznu. Bez problémov prišil ku košíku a odtrhol si jednu bobuľku. Zišiel dole k deťom, prebehol sa k tatinovi a keď dojedol rozhodol sa ísť po druhé. Po treťom sa k nemu pridala aj staršia sestra. A tak si obaja uprostred modlitby Otče Náš... pred oltárom pochutnávali na Ježiškovom hrozienku a pán dekám im zaželal aj dobrú chuť.
Takže je skutočne dobré ísť na svätú omšu bez toho, aby Vám niekto dal na javo nevôľu z toho, že Vaše dieťa je „živé“ a tým ho vyrušuje. Síce som nebola takmer vôbec sústredená na to, čo kazateľ hovoril, pretože som sa zamerala na deti, ale aspoň náš malý drobček už spoznal kostol. Uvidíme, čo prinesú ďalšie takéto sväté omše.
Odosielam Váš hlas...
