utorok 20.10.2020 | meniny má Vendelín  
Kategória: Denníček bábetka

Rodili sme vo Vrchlabí alebo Ako Hanka na svet prišla...

daduliatko 05.04.2012

Pred vyše mesiacom prišla na svet naša krásna dcérka a ak by mi bol vtedy niekto povedal, že pôrod bude oproti šestonedeliu úplná hračka, asi by som mu nebola verila...byť rodičom nie je ľahké, učím sa to každý deň, ale deti sú ten najväčší zázrak a čas strávený s nimi je nepochybne jedna z najkrajších vecí, aké má pre nás život nachystané.

Keď som sa rozhodla napísať svoj pôrodný príbeh, bolo to predovšetkým preto, lebo verím v silu pozitívnych zážitkov. Ak sa nájde aspoň jedna žena, ktorá sa ním nechá inšpirovať, rozhodne sa vziať veci do svojich rúk a svoje dieťatko priviesť na svet v láskyplnom prostredí a podľa svojich predstáv, nech už je to kdekoľvek, bude v našej malej krajine o jedného pozitívne nastaveného človiečika a o jednu znovuzrodenú maminu viac. A to predsa za to stojí. Tých negatívnych či dokonca traumatických zážitkov mám aspoň ja okolo seba bohužiaľ stále príliš veľa. Pri troche snahy však môže aj našinec rodiť krásne, s úctou k pôrodu a životu, bez medikácie a zásahov a s neobmedzovanou podporou ľudí, ktorých si vyberie.

Prečo tak ďaleko, veď porodiť môžeš aj tu...

Témou pôrodu som sa z vlastného záujmu, či skôr strachu, začala zaoberať ešte oveľa skôr ako sme otehotneli, vlastne skôr ako sme sa vôbec rozhodli, že otehotnieme. Môj úplne prvotný postoj k tehotenstvu a pôrodu rovnal sa scéne z filmu Votrelec. To malé ťa najprv znútra vycicia a potom sa nejakým vôbec nie príjemným spôsobom dostane na tento svet zanechajúc doživotne stopy na tvojom tele a duši. A je veľa žien v mojom okolí, ktoré to stále vnímajú podobne. Ja som od tohto postoja musela ujsť ešte dlhú cestu, spoznať dostatočne silnú lásku, ktorá tomu všetkému dala zmysel, ale zároveň získať dostatok informácií, aby môj strach prestal byť prekážkou vnímania toho krásneho, čo je s materstvom spojené. Nepatrím k ľuďom, ktorí idú proti prúdu, no táto moja nová úloha bola príliš dôležitá na to, aby som sa spoľahla na krátkozraké informácie z okolia. Prečítala som toho naozaj veľa, knižky o pôrodoch „osvietených“ autorov, blogy, zážitky žien rodiacich doma aj v pôrodniciach, filmy venované prirodzeným pôrodom ma dojímali k slzám. Získala som predstavu ako chcem rodiť, bolo ju treba previesť do reality. Manžel ma v mojich predstavách podporoval, chcelo to pár dlhších rozhovorov a vynútené zhliadnutie jedného orgazmického filmu, ale dospeli sme do štádia, že pochopil, že jeho najdôležitejšou úlohou je podporovať ma. A robil to na jedničku.

Horšie už bolo to, že podľa dostupných informácií mojej predstave prirodzeného pôrodu bez medikácie a zásahov v čo najintímnejšom prostredí jednoducho nevyhovovala žiadna slovenská pôrodnica. Ani pseudo-alternatívna Štiavnica. Rakúsko bolo pre nás finančne nedostupné a rodiť doma bolo síce lákavé, ale jednak sme na to nemali v našom panelákovom minibytíku dôstojné podmienky a zároveň som sa obávala toho, že mi komplikované vybavovačky po pôrode pokazia možno nie tie prvé, ale hneď tie druhé momenty s bábätkom. Nehovoriac už vôbec o tom, že v prípade komplikácií by som skončila v jednom z bratislavských špitálov. Ostali mi Čechy, kde predsa len matky aktívnejšie bojujú proti totalite v pôrodníctve, a kde na všeničiacu zdravotnícku reformu ešte len čakajú. Pôrodnica vo Vrchlabí so svojou tradíciou naozaj prirodzených pôrodov vyšla z môjho prieskumu ako víťaz. Keď sme sa dozvedeli tú skvelú novinu, že čakáme bábätko, ostalo už len doriešiť logistiku, koniec koncov Krkonoše sú z Bratislavy vyše päť hodín cesty. V tom nám veľmi pomohli rodičia a tiež známi, ktorých rekreačná garsónka 4 km od pôrodnice bola ako dar z nebies. Samozrejme, predpokladom bola aj istá spolupráca na strane bábätka, a priznám sa, že mi veľmi odľahlo, keď už bolo jasné, že sa inde nenarodí, za čo som našej Hanke veľmi vďačná.

Pôrodnicu sme si boli samozrejme omrknúť vopred a už to bol zážitok ako z iného sveta. Sympatická pôrodná asistentka Lenka nám všetko ukázala a ochotne odpovedala na všetky moje otázky. Myslím, že sme pražákov, ktorí tam boli s nami na obhliadke, už dosť unavovali. Im tuším stačilo vedieť, že v tejto pôrodnici sa nemusia registrovať. Najviac ma samozrejme zaujímalo, ako tu „vedú“ pôrody a na moje prekvapenie môj pôrodný plán tu bol úplnou zbytočnosťou, všetko je tu štandardom. Súkromie, minimum vyšetrení, výber polohy a to nemám na mysli výber medzi ľahom a polosedom...na otázku, aké polohy používajú, sme dostali odpoveď, že na hlave ešte nerodili, ale ináč akúkoľvek. Vaňu majú na oboch pôrodných izbách, kozu majú len v jednej z nich a rodí sa na nej iba placenta a robí popôrodná kontrola. No a v našich pôrodniciach tak obľúbené a „nevyhnutné“ nástrihy tu nerobia vôbec. Pri pôrode pomáhajú pôrodné asistentky, lekár je k dispozícii iba pre prípad komplikácií. Dotepanie pupočníka, bábätko v nepretržitom kontakte s mamou, v prípade sekcie možnosť klokankovania ocinom, kým sa mama preberie z narkózy. Žiaden zákaz jedenia a pitia, holenie, či klystír...nič. Bože, ako dobre sa to počúvalo, a keďže som mala načítaných spústu pôrodných príbehov, vedela som, že to je naozaj pravda. Odchádzala som nadšená už len dúfajúc, že to všetko klapne.


Vo Vrchlabí som absolvovala aj dve predpôrodné poradne. Trošku som si s Hankou v brušku zajazdila a spoznala možné trasy, ktorými ma GPS vždy znova a znova skúšalo, no stálo to za to. Prvú poradňu mi robila pôrodná asistentka, takže ma nečakalo klasické vaginálne vyšetrenie, ale príjemný až materský rozhovor o priebehu tehotenstva, strave, liekoch a nakoniec vyšetrenie pohmatom, z ktorého, čuduj sa svete, dokázala rozpoznať všetko to, na čo moja gynekologička potrebuje ultrazvuk. A na rozdiel od nej som ani na chvíľu nemala pocit, že PA moje početné otázky obťažujú. Dostala som radu, ako prirodzene v strave doplniť železo a iné v tehotenstve chýbajúce látky, čo znamenalo koniec umelým prípravkom, ktoré mi moja gynekologička usilovne predpisovala. Ďalšia poradňa bola už aj s primárom, no ani ten nemal potrebu sa vo mne rýpať. Dohodli sme sa na nejakých detailoch, vzhľadom na to, že nemám české zdravotné poistenie a urobil mi predsa len jeden ultrazvuk. Tretiu poradňu som už nestihla...

Predpôrodná dovolenka

Definitívne som sa do Vrchlabí „presťahovala“ dva týždne pred termínom s kamarátkou Katkou. Manžel mal pricestovať až o ďalších desať dní a kamarátku vystriedať, no nakoniec to bolo narýchlo ešte o dva dni skôr. S Katkou sme si ten týždeň príjemne užili, ona chodila lyžovať a ja som si robila výlety v blízkom okolí, prípadne som upratovala. Stihli sme dokonca aj historickou lanovkou vybehnúť na najvyššiu českú horu, Sněžku. Bolo to dva dni pred Hankiným príchodom. Keď tam pôjdeme najbližšie, lanovka už nebude existovať. Večer pre dňom D som bola dokonca s mojím tatinom na večeri. Prišiel ma pozrieť, lebo služobne cestoval do neďalekého mesta. Ešte sme si robili žarty, či sa Hanka nenarodí 29. februára a ja na to, že taká výnimočná zase nebude. No tak chyba.

Nezačalo to ale vôbec dobre...

Celú noc mi nešlo spať, mala som pocit, ako keby mi začínala menštruácia, ale stále som si tieto signály nepripúšťala, na jednej strane preto, lebo som bola zvyknutá na tvrdnutie brucha od šiesteho mesiaca ale hlavne, mala som svoju utkvelú predstavu, ako a kedy porodím. Takže keď mi o jednej nad ránom odtiekla hlienová zátka, išla som si opäť ľahnúť s tým, že to ešte pár dní potrvá a nebudem nikoho alarmovať. Pri najbližšej návšteve toalety som už ale pochopila, že naša dcéra bude asi z tých výnimočných. Zavolala som teda Peťovi, nech sadá do auta a tiež do pôrodnice, kedy teda máme prísť. Zhodnotili sme spoločne, že naozaj ide o plodovú vodu, no nebol podľa nich dôvod sa ponáhľať, takže som dobalila tašku, urobila poriadok a ešte sme pozerali nejaký film, kvalitou hodný vysielacej doby. Pred piatou sme sa po zľadovatených cestách došmýkali do pôrodnice. Po ceste som ešte vybehla na benzínke kúpiť Peťovi niečo jesť a piť (netušila som, že nás budú statočne zásobovať vareným jedlom). V pôrodnici nás už čakali s úsmevom na tvári, vraj sme tam dnes už tri s odtečenou vodou...asi bude niečo s tlakom.


Bola som plná zvedavosti a očakávania, aké to celé bude a kedy uvidím tú našu bublinku naživo, mala som dôveru, že som v dobrých rukách, a tak ma ani nenapadlo mať z niečoho strach. Pôrodná asistentka si so mnou prešla nejaké papiere a poprosila ma o vzorku moču. Na WC ma však čakalo nemilé prekvapenie. Voda, ktorá bola doma číra, mala zrazu zelenú farbu. PA ma upokojovali, že to ešte nemusí byť problém, pričom túto ich snahu v sekunde zrušil postarší službukonajúci lekár. Čakala som primára, no s tým sme si akurát vymenili polia pôsobnosti, bol celý týždeň v Bratislave. Moju nervozitu pocítila aj Hanka a na CTG monitore sa ani nehla. Prečo by aj, mne tiež nebolo do skoku. Srdcové ozvy boli úplne v poriadku, ale doktorovi to nestačilo. Zelená voda, plochý monitor, žiadne kontrakcie...vraj má teraz ešte niečo na práci a doobeda, ak sa to nezlepší, tak bude potrebný „zákrok“. Nevedela som, či mu mam skočiť po krku alebo sa rozplakať. Chápem, že to bola nepredvídateľná komplikácia a on si iba robil svoju prácu, ale presne takejto komunikácie zo strany zdravotníkov som sa bála. Z mosta do prosta, bez ohľadu na moje hormónmi zmietané rozpoloženie. Hold pán doktor bola stará škola. Najlepší bol jeho dovetok, že veď cisársky bude pre mňa aj tak lepší, lebo budem spať. Ja som zrazu mala pocit, že snáď ani nie som vo Vrchlabí. Videla som, ako po sebe pôrodné asistentky hádžu nahnevané pohľady, nakoľko sa jedna z nich aj ozvala, že veď pani prišla až z Bratislavy...no áno, kvôli cisárskemu a takémuto prístupu to teda nebolo. Doktori sú asi všade rovnakí, majú potrebu rozhodovať a zasahovať. Neviem, ako by som dopadla v inej pôrodnici, asi by som s istotou skončila ako vlk v Karkulke. Tu nakoniec urobili pre mňa to najlepšie, čo mohli, dopriali mi čas a nechali pôrodné asistentky, aby sa o mňa starali.

A mohla som rodiť...

Keď som odkráčala na izbu s tým, že sa uvidí, úplne som sa zložila. O chvíľočku na to ma už PA upokojovali, že ešte nič nie je isté a mám byť hlavne v pohode. Bude sa robiť priebežne monitor a nikto teraz ešte nevie povedať, ako to dopadne, ale že mám ešte čas. Ľahla som si a začala som presviedčať Hanku, nech sa trošku pohýbe, že je to teraz veľmi dôležité, aby som aj ja vedela, či je v poriadku, a aby sme to celé zvládli čo najprirodzenejšie. Chvíľku na to mi začalo bruško nadskakovať. Mala chúďa štikutku. Poslala som Katku, aby zavolala PA, že ideme robiť monitor, aby bol pán doktor, ktorému sme dali pracovný názov Krakonoš, spokojný. Vrátila sa s tým, že prvá z nás troch rodí, takže monitor bude musieť počkať. Neskôr už ale Hanka zase veľmi nespolupracovala, lepšie povedané sme sa dohodli, že za pár hodín urobíme ďalší a počkáme, čo sa bude diať. Plodová voda tiež zmenila farbu. Dorazil Peťo. Veci sa začali obracať k lepšiemu. Katke som poďakovala, za podporu a pomoc, rozlúčili sme sa a ona odfrčala domov.

Bola som veľmi rada, že tam bol Peťo konečne so mnou. Utešovala som sa teraz aj tým, že ak by to naozaj muselo skončiť cisárskym, bude malú klokankovať, aby nebola odložená niekde na termolôžku na novorodeneckom. PA nás chodili priebežne kontrolovať, vždy slušne zaklopali, spýtali sa, ako sa cítim, popočúvali bábätko. Keď už som zo seba striasla ten nepríjemný začiatok, spýtala som sa ich, čo mám teraz robiť, keďže kontrakcie som ešte nemala a cítila som sa mierne neproduktívne. Nato ich jednomyseľná odpoveď - odpočívať, ak sa dá, spať. Mala som ich počúvať, no bola som príliš netrpezlivá. Navyše moja najväčšia starosť bola, čo ak budem spať pridlho a doktor sa rozhodne pre cisársky. Nevedela som, ako dlho tu čakajú...Monitor bol trochu lepší, voda sa tiež vyčistila, chýbali teda iba kontrakcie. Rozhodla som sa, že ideme vyrábať prirodzený oxytocín. Peťo sa masáže bradaviek celkom rád ujal, hoci jemu by spánok určite nevadil. Masáž bola úspešná, kontrakcie začali takmer okamžite a už neprestali. Bolo desať hodín doobeda, už som sa poriadne nevyspala. Nielen do pol desiatej večer, kedy sa Hanka narodila, ale ešte aj nejaký ten týždeň potom. PA to so mnou mysleli dobre.


Mali sme absolútne súkromie, na izbe všetko potrebné, pre maminu veľká posteľ, žiadne nemocničné lehátko, sprcha, pre prípad unudeného otecka televízor, wifi. Pomaly sa mi začal zlievať čas. Zo začiatku som si ešte vyberala, či na balón, ktorý mi PA ochotne na izbu priniesla, alebo sa oprieť o okennú rímsu a pozorovať kulisu Krkonôš. Dokonca sme si pustili relaxačnú hudbu...no bola som rada, keď CD skončilo. Na sviečky ani nedošlo. PA chodili naďalej kontrolovať srdcové ozvy s prenosným prístrojom. Pokoj, ktorý okolo seba šírili, bol úžasný. Vždy si vedľa mňa sadli a snažili sa ma uvoľniť, neľutovali, iba pochválili. Ja som tam medzitým žvatlala, že sa to nedá a oni naďalej s kľudom opakovali, že to ide dobre, že proti tomu nemám bojovať. Bolo to super, presne to som potrebovala. Snažila som sa teda tým vlnám nebrániť, ony ma za to vždy oplieskali o nejaký útes.

Zvyšky môjho kontrolou posadnutého racia neustále rozmýšľali, kedy sa dozviem, na koľko som otvorená. Ale chcela som predsa minimum vyšetrení, mala som to v pôrodnom pláne, tak čo teraz riešim. Smiala som sa sama sebe. Bolo mi už lepšie. Každá kontrakcia posúvala bábätko nižšie do panvy a ďalej od cisárskeho. Došla som tuším ešte na jeden monitor. Kontrakcie boli už dosť silné a ja som čakala, že kopček na CTG grafe bude vyšší. Ten prístroj určite vymyslel nejaký chlap, aby nám mohol čierne na bielom ukázať, že kontrakcie vlastne ani necítime.

So silnejúcimi kontrakciami som ale toto všetko hodila za hlavu, prístroje, rozum, snahu mať seba a veci okolo pod kontrolou. Cítila som, že všetko je na dobrej ceste. Začala som sa sústreďovať na to, aby som sa tej sile nebránila, predstavovala som si ako sa dole otváram s príslušnou zosilňujúcou sa zvukovou kulisou. Prekvapivo som nemala chuť chodiť. Bola som na jednom alebo druhom boku a na kolenách a lakťoch. Peťo ma vodil do sprchy a na WC, vetral, ponúkal piť a jednoducho tam trpezlivo „bol“. Vonku už bola tma, keď za mnou PA opäť prišli, či môžem dôjsť na monitor. Skoro som ich niekam poslala. Neviem, kde inde by mi takéto správanie tolerovali. Dôjsť by som tam dokázala, ale z môjho pohľadu som mala dôležitejšie veci na práci, predsa predýchavať kontrakcie, nie presviedčať nejaký prístroj, že ich vôbec mám. Reakcia PA ma milo šokovala: keď nedôjde Dadka na monitor, dôjde monitor k Dadke. Lebo keď sa dá, oni sú tu pre mňa. Monitor bol pekný, Hanka nám aj trošku zaťukala.

Vedľa raňajok a obeda položili na náš stôl aj večeru. Celý deň ma pálila záha, nemala som chuť jesť, iba piť a piť. Nedokážem pochopiť, ako to niekto vydrží bez pitia. Prišla na mňa nevoľnosť. Žeby prechodná fáza, ozvalo sa zase odniekiaľ racio, no už tradične som tomu neverila, hoci všetko bolo stále intenzívnejšie. Menili sa zmeny, PA Lenka sa rozlúčila s tým, že ráno o šiestej je späť, a že ak dovtedy neporodím, bude sa na mňa tešiť. Zároveň si ma „prevzala“ PA Jitka a prvý krát ma od ranného vyšetrenia „pozreli“. Krčok bol spotrebovaný, otvorená som bola na 2 cm. Nevedela som v mojom stave vyhodnotiť, či je to dobrá alebo zlá správa, ale PA vyzerali evidentne spokojne, až prekvapene, že nám to ide dobre. Padla otázka, či nechcem ísť do vane. Nadšene vravím, že jasne, ale že som mala zakalenú plodovú vodu, tak aby sa radšej opýtala doktora. Chvíľu to trvalo, doktor súhlasil, tak išla PA napustiť vaňu. Zase to chvíľu trvalo a konečne som sa mohla presunúť do toho super pôrodného pokojíčku. Celý oranžový, s veľkou posteľou, vaňou a rebrinami, príjemným osvetlením. Každopádne som si myslela, že tam strávim viac času...

Ešte kontrola...vaňa sa nekoná, som otvorená na osem cm. Pocit na tlačenie mám vraj ešte chvíľu predýchať psím dychom. To je ako keby ste mali predýchať nutkanie na zvracanie. Dá sa to tak raz, dvakrát, len aby ste to nehodili kamoške do topánok. Vraj, či sa môžem presunúť do druhej pôrodnej miestnosti...Z tohto krásneho pokojíčku?! Moja odpoveď znie rázne, NIE. Ich reakcia ma opäť prekvapuje, súhlasia...môžeme aj tu.


Nejak sa presuniem na zem, kľačím na jednom kolene, druhú nohu mám pokrčenú s chodidlom položeným na zemi, opieram sa o posteľ, hlavu mám zaborenú vo vaku s guličkami. Polohu mi odporučili PA, som im za to vďačná, cítila som sa pohodlne, vedela som sa dobre zaprieť a moje snaženie bolo v jednom smere s gravitáciou. Dostala som kŕč do stehna, PA mi pohotovo začína stehno masírovať – nie, to druhé! - odseknem, masíruje to správne. Cítila som sa ako včelia kráľovná, boli úžasné a boli tam pre mňa. Ešte si pamätám, že volali doktorovi, že už rodíme. Nejak sa tam potichu aj s pediatričkou objavili, stáli skoro pri dverách, nezasahovali. Ani by som o nich nevedela, keby si doktor odpustil poznámku o „kravále“, čo robím. Hold, stará škola. Ale vlastne aký kravál, ja si na nič nepamätám, pôrodné asistentky tiež nie. Čo si nepamätám, to sa nestalo.:-)

Bolo to neuveriteľné, bol tu ten veľký moment, cítila som obrovský tlak, mám pocit, že kontrakcie sa zliali, už to neboli tie vlny so začiatkom a koncom, telo tlačilo, tlačila som teda aj ja, no vedela som, že mám ešte rezervy, že nejdem naplno a Hanka sa vždy posunula o kúsok a vrátila späť. Vtedy prišla celkom konkrétna rada od PA a presne to som potrebovala počuť, aby som prekročila tú hranicu, na chvíľu stratila kontrolu, neľutovala sa a dôverovala, že to tak má byť a naša malá rybička vyplávala, hlavička a potom celé telo, takmer plynule. Necítila som žiadnu bolesť, žiadne pálenie, vlastne som okrem toho tlaku nič iné nepríjemné necítila. A potom už len obrovská úľava, pocit víťazstva, hrdosti, radosti. Také niečo sa nedá opísať slovami, to treba zažiť. Táto odmena za tých predošlých dvanásť hodín rozhodne stála. Telo to má dokonale vymyslené, len ho treba nechať pracovať.

Mala som ju v náručí, bola mokrá, teplá, mala zvláštnu vôňu. Chvíľu plakala, ale utíšila sa a dívala sa na tento svet tými malými múdrymi očkami. Neviem si ani predstaviť, že by mi ju teraz niekto na dlhé hodiny odniesol. Ako to tým mamám a detičkám vôbec môžu urobiť. Peťo medzičasom odbehol pre foťák. My sme sa s Hankou na seba kukali. Nemohla som ju držať príliš vysoko, pupočník nestačil. Kúpala som sa v záplave tých najúžasnejších pocitov. Pôrod predsa vôbec nie je hrozný, je skvelý, najväčší zázrak, úžasný začiatok spoločného života. Mala som oči iba pre ten môj malý uzlíček. Čakali sme na pupočník, kým dotepe a otecka, aby z 2v1 definitívne urobil 2v2.

Bol čas prejsť si cez chodbu a porodiť placentu. Peťo zobral Hanku do náručia, ja som sa postavila a spoločne sme sa presunuli. Stále som nemohla uveriť tomu, že som práve porodila dieťa, bolo mi tak skvelo. V miestnosti bolo celý čas tlmené svetlo. Pán doktor sedel na stoličke, nie pri mne, pri stene. O mňa sa naďalej starali pôrodné asistentky. Na placentu sa čakalo, asi nie je ani treba dodávať, že mi umelý oxytocín nikto ani neponúkal, nie že by mi ho ešte vnucovali. Súdiac podľa môjho rozpoloženia som ho mala v tele viac než dosť. Placenta vyšla bez problémov asi o pätnásť minút. Vraj si nepamätajú, či sme mali v pôrodnom pláne, že si chceme placentu zobrať domov alebo nie. No, nemali sme, lebo ma ani vo sne nenapadlo, že sa to v nejakej pôrodnici dá. Jasne, že chceme, poďakujeme sa jej, rozlúčime sa s ňou a zasadíme ju spolu s lipou na našej záhrade do zeme. Aby mala Hanka korene.

Ešte kontrola pôrodných poranení...nič, čo by si vyžadovalo šitie. Aha, tak to teda predsa len ide, páni slovenskí doktori, každopádne, mňa ste nedostali. Vďaka patrí PA za to, že mi odporučila vhodnú polohu a že mi pri tlačení hrádzu chránila. Vďaka patrí aj Peťovi, ktorý od Vianoc poctivo masíroval. Poctivo, lebo to teda bolelo viac, ako keď išla Hanka von. No ale ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku. No a vďaka aj Hanke že mala ručičky, tam kde patria a nešla „na Supermana“.


Hanku medzitým odvážili a poutierali. Hneď vedľa mňa za Peťovho dozoru. Naše dieťa vraj váži tri kilá a sedemdesiatpäť  centov...jeho otec má už má evidentne dosť. Nie je potrebné značkovanie mamičiek a detí, žiadne nápisy, žiadne náramky, veď si predsa svoje dieťa nevymeníme s inou mamou a brať nám ho nikto nebude. Hanku mi dali späť a priložili na prsník. Je to náš malý prísavníček, ide jej to vynikajúco. Kojenie sa nám krásne rozbehlo a zatiaľ sa nevyskytol absolútne žiaden problém. Ide to proste samo od seba. Chcela som Hanke dopriať prvé priplazenie sa k bradavke hneď na sále, no dostala som ju späť už zabalenú. Mrzelo ma to, no vzhľadom na zelenú plodovú vodu a navyše prítomnosť asi štyroch baktérií, som po trpezlivom vysvetlení zo strany pediatričky uznala, že aj keď je to možno iba preventívne, je to pre Hankine dobro. Zároveň bol toto jediný bod, ktorý v mojom pôrodnom pláne nebol dodržaný. To malé osobné víťazstvo sme ale Hanke neodopreli a keď to bolo možné, dala som si ju telo na telo a k bradavke to zvládla sama. Šikulka naša malá.

Bol čas ísť na izbu odpočívať. Len my traja. Nová rodinka. Nemusíme čakať dve hodiny na pôrodnej sále, budem predsa celý čas s Peťom, na izbe nám bude lepšie. PA ma o dve hodiny príde skontrolovať, vezme ma do sprchy. Hanka si spokojne ťahá, my sa nevieme vynadívať. Teda lepšie povedané ja sa neviem vynadívať, lebo Peťo je po tom zážitku v režime „vypnutý“ až do nasledujúceho popoludnia. Krásny, úžasný začiatok...

Náš pobyt v pôrodnici bol skoro ako dovolenka. Teda v porovnaní s tým, čo som musela postíhať po príchode domov. Tu nám navarili, upratali a my sme mohli odpočívať a užívať si prvé dni s našou dcérkou. Samozrejme, boli tu aj lekárske prehliadky, ale s neustále usmiatym personálom, ktorý sa prispôsobí vašim potrebám a nie naopak, to je skoro radosť. Vždy sa opýtali, či sa nám to akurát hodí, či nekojím, alebo nejem, ak áno, prišli neskôr. Keď sme sa neskôr lúčili, mala som pocit ako keby som odchádzala od dobrých známych. Keď pani pediatrička priala Hanke všetko dobré do života, tak ma to dojalo, že som sa rozplakala. Plakali sme tam nakoniec tri, ale iba ja sa môžem vyhovoriť na hormóny. Ľudia v tejto pôrodnici musia mať svoju prácu naozaj radi. Ale prečo nie, odmenou je im pohľad na nový život, ktorý aj vďaka nim začína v atmosfére pohody a lásky.

Domov sme odchádzali na štvrtý deň. Krásne svietilo slniečko a mňa napĺňal pocit obrovskej vďaky. Vďaky za úžasnú starostlivosť a tak potrebný ľudský prístup. Vďaky za to, že nám bol dopriate to zažiť. Vďaky, že som na tú horu mohla vyjsť sama, vlastnými silami. Ten pohľad z vrcholu bol neopakovateľný a ja pevne verím, že to nebol môj posledný.

Späť

Odosielam Váš hlas...
Hodnotenie: 4.9 z 5. Celkom 49 hlas(ov).
Kliknite na hviezdičky pre ohodnotenie článku.
Komentáre k článku
Saima napísané 11.03.2014 14:20

Veľmi pekný pribeh...Kiež by som bývala bližšie k hraniciam. Ja mám ešte celkom blízko do Topolčian, ale sa mi zdá, že ničím iným až na ten pôrod vo vode sú výnimoční neni..Zatiaľ som v stave, že som zhrozená a znechutená tým, že budem rodiť v bežnej nemocnici, tiež som proti uponáhľaným porodom, keď príde lekár, a rýchlo rýchlo, teraz tlačte a podobne. Dúfam, že za tých pár mesiacov ešte niečo vymyslím.

Želám Vám hlavne veľa zdravia a spokojnosti!

Janka napísané 08.11.2012 14:23

Ďakujem za tento článok....fakt ma potešil.... pátram teraz po pôrodnici, kde môžem rodiť prirodzene a v prijemnej atmosfere. Už som bola pozriet v Hainburgu - pristup maju skvely, mili personal, pekne priestory, je to blizko,... len veru tie peniazky, ked clovek chce ostat v nemocnici standardne 4 dni. Prosim prosim o viac info k poisteniu, papierovani pred a po porode v Cechach, pretoze rozmyslam este nad touto moznostou zwinker

PS: v BA v Antolskej je jedna porodnicka, ktora je otvorena takymto porodom, dokonca si vraj prave robi kurz hypnoporodu v Angligku (technika pre prirodzeny porod), len si nepamätám jej meno - takze sanca na zmenu na SR tu je zwinker

Mirka BA napísané 21.09.2012 15:44

uzasne smile presne toto som potrebovala citat. zo vsetkeho co som citala o slovenskych porodniciach som bola strasne sklamana... a rodit doma sa bojim. uz viem kam pojdem. DAKUJEM smile

Diana napísané 24.04.2012 10:31

Váš komentár : Big Grins Big Grins Big Grins

 

Dadi - parada - mam o com premyslat...

Magdaléna napísané 15.04.2012 20:23
pravoslava napísané 15.04.2012 15:33

Chcela som sa spytat, kolko ste vo Vrchlabi platili, alebo to slo z poistenia? dakujem.

daduliatko napísané 17.04.2012 23:04

Platili sme iba nadštandard, pôrod šiel z poistenia.

stanka napísané 13.04.2012 23:42

Daduliatko, ďakujem za krásny príbeh. O porodnici vo Vrchlabí som už počula, ale nepoznala som nikoho, kto by tam rodil. O dva mesiace mám porodiť svoje druhé dieťatko a po negatívnych skúsenosiach z prvého porodu celé tehotenstvo riešim, kam pojdem rodit. Uvažujem tiež o porodu doma, ale obávam sa práve tej byrokracie po porode. Myslím, že by mi to pokazilo celý zážitok. Vrchlabí ma láka, naviac mám v pardubickom kraji rodičov, tak by som sa mala kam presunúť, aby som bola bližšie. Ešte sa ťa spýtam, ako je to s tým poistením, respektive koľko stojí v Čechách porod?

Ešte raz ďakujem a želám vám len to najlepšie.

daduliatko napísané 14.04.2012 22:54

Stanka, napísala som ti mail, bolo toho trochu viac:-)

irenka napísané 25.04.2012 11:20

Daduliatko, prosim ta pekne, nemohla by si aj mne napisat nieco blizsie ohladom platenia v porodnici vo Vrchlabi ? A ako je to s rodnym listom ? Rozmyslam nad svojim tretim porodom, prve dve deti som rodila v Banskej Stiavnici, a hlavne druhy krat som bola velmi sklamana- nastrih, nedovolili mi polohu v ktorej som chcela rodit..........tak rozmyslam nad touto porodnicou, aj ked neviem ake by to bolo s ubytovanim, ale vsetko sa da nejako vyriesit........moj mail je. viekov@post.sk...........dakujem velmi pekne.

zuzana z BT napísané 11.04.2012 13:22

ahoj dada,

wau, gratulujem, dostala som sa k tvojmu pribehu cez FB, byvala spoluziacka dala like...a veru som od dojatia aj slzu vyronila, krasny porod a som velmi rada, ze ti bol dopriaty...

tiez som sa divla na porod ako ty a tiez som zvazovala ine ako ba alternativy, no nakoniec som rodila na kramaroch a tak trochu zazivala to coho som sa bala najviac, ze ma nenechaju jednoducho len rodit...ak sa nam pristasti druhe, veru pojdem rodit inde...smile

drzim mocne palce, nech sa hanke, tebe i petovi vodi dobre...

zuzana z brusnych tancov (a z pripravy u jankysmile

daduliatko napísané 11.04.2012 19:31

Ahoj Zuzi,

 

mrzí ma, že ti pôrod nevyšiel úplne podľa predstáv. No ono sa to dalo čakať, len nie každý tomu asi verí skôr ako to zažije. Tak aj na chybách sa človek učí a hlavne, že ste zdraví a nabudúce, si to snáď zažiješ lepšie:-))

Každopádne, tie Čechy sú fakt pre nás z BA dobrým východiskom, jedna známa rodila oveľa bližšie, vo Vyškove u Brna, čo je ešte bližšie ako Štiavnica a spokojnosť, dodržali všetko, na čom sa dohodli, mali súkromie a následne izbu spolu...ja som to mala ako záložný plán, keby sa Hanka vypýtala skôr ako tie dva týždne pred termínom, keďže je to do dvoch hodín, takže je to ok aj pri odtečenej vode...boli sme aj v Hainburgu, ale tie prachy sme proste nemali...

Ináč, priznám sa, že som si na tých BT pripadala ako riadny exot a úplne nepochopená:-) a neviem, tam sme sa ani veľmi nerozprávali a ja som fakt potrebovala zdieľať a zisťovať informácie...tak som to nakoniec riešila zmenou kurzu a mala som šťastie na úžasnú gravidjogu, kde som konečne narazila aj na ľudí podobného razenia, dokonca dve domorodky, Hainburg, Štiavnica a ten Vyškov...takže to ma tak uistilo:-)

No ak budeš chcieť nejaké info o hocičom, daj kľudne vedieť...

 

Držte sa, užívajte si a hlavne veľa zdravíčka želám.

D.

atka napísané 11.04.2012 12:24

Krasne napisany pribeh. Normalne som sa rozplakala. Prajem vela zdravicka smile

daduliatko napísané 11.04.2012 19:37

Ďakujem...:-)

Táňa napísané 11.04.2012 11:14

Daduliatko blahoželám k dcérke a super pôrodu.

 

Mám len jednu maličkú poznámku (v dobrom), nepáči sa mi v článku poznámka o BŠ pôrodnici. Som rada, že máme tu na Sk aspoň jednu, kde prevláda práve tá základná "ľudskosť", ktorá je tak potrebná a dôležitá práve v dobe pôrodu. Ja som mala porovnateľný zážitok z pôrodu druhej dcérky práve v tejto pôrodnici. Tiež ma vôbec do ničoho nenútili, všetko akceptovali a rešpektovali (môžem porovnať s prvým pôrodom).

Žiaľ nie každá máme možnosť cestovať až do Vrchlabí, alebo rodiť doma, ako napr. Magdalénka. zwinker

Želám Tebe aj Hanke v živote len to naj... Cool

daduliatko napísané 11.04.2012 19:08

Táni,

v žiadnom prípade som sa nechcela nikoho dotknúť. Slovom "pseudo-alternatívna" som narážala na to, že žena, ktorá by naozaj chcela alternatívny prístup k pôrodu (vo význame prirodzený, bez medikácie a zásahov), tak bude silne sklamaná minimálne nasledovným:

-pôrodnica má v štatistike percento epiziotómií 68,5 percenta!!! Podľa viacerých zahraničných štúdií nie je percento nástrihov nad 20 opodstatnené ani v nemocničnom, medikalizovanom prostredí

-percento sekcií je na pôrodnicu takéhoto typu tiež podozrivo vysoké (skoro 21 percent), čo môže (ale tiež nemusí) indikovať urýchľovanie, či iné postupy, ktoré vedú k zvýšenej potrebe pristúpiť v priebehu pôrodu k sekcii (musí si to zhodnotiť každý sám)

-v tretej dobe pôrodnej nemôže žena odmietnuť syntetický oxyocín na vypudenie placenty, je to podmienka prijatia k pôrodu u nich a tiež to obnáša riziká ako napr. to, že sa placenta neodlúči celá a bude potrebné dočisťovanie maternice

-nie je dovolené prijímanie jedla

-je vysoko pravdepodobné, že inú polohu ako v polosede, alebo na pôrodnej stoličke vám nedovolia

-myslím, že druhú dobu pôrodnú tu nevedú PA ale lekár, teda ide o striedanie personálu, čo tiež môže rodička vnímať stresujúco

 

Takže som nemala na mysli nič viac ako je samotný obsah slova a určite som nenrážala na ľudskosť personálu, lebo s ňou nemám osobnú skúsenosť.

 

Povedala by som, že je to taká prvá lastovička a určite je to v tých končinách lepšia voľba ako taká Rooseveltova:-)) A ak máš trošku času, môžeš mi napísať, čomu z vyššie uvedeného sa ti podarilo vyhnúť a čo hodnotíš ako super a naopak ako nie veľmi dobré, sú to vždy veľmi užitočné informácie.

 

Každopádne som naozaj rada, že tvoj pôrod vnímaš ako krásny, pretože to je jediné, čo sa počíta a je jedno kde, len každá z nás máme iné predstavy a tiež možnosti.

 

Želám celej tvojej rodinke veľa zdravia:-)

Zuzana napísané 11.04.2012 00:27

Nádherný príbeh. BLAHOŽELÁM.

Myslím, že po takom zážitku túži veľa žien na Slovensku...aspoň ja mám teda kamarátky s podobnými túžbami. A s rovnakými túžbami žijem aj ja už od prvého pôrodu. Hoci mám pozitívny zážitok z narodenia dcérky takmer pred troma rokmi, túžim po niečom viac, ale úprimne...patrím medzi tie, ktoré nemajú silu bojovať so slovenským zdravotníctvom a nadradenými postojmi väčšiny slovenských lekárov.

Mám zopár dni do pôrodu, teším sa na to...ale až keď bude po všetkom budem môcť posúdiť, aké to bolo po druhý krát. Verím, že to bude čo najviac pozitívne zwinker

daduliatko napísané 11.04.2012 19:36

Tak držím päste, nech je to čo najlepšie a nech nemusíš príliš bojovať s našimi lekármi...ak budeš mať čas, daj vedieť ako to dopadlo...

daduliatko napísané 10.04.2012 21:40

Ďakujem za reakcie. A aj ja blahoželám ku krásnemu pôrodu, Magdaléna. Kde sa ti to podarilo, ak sa môžem opýtať.

Myslím si, že je strašne dôležité, aby sme šírili naše pozitívne zážitky, aby sa stále viac žien pýtalo, prečo to v tej a v tej pôrodnici nejde alebo nešlo. Aby nezostávali ticho a aby sa konečne u nás neičo zmenilo. Aby moja dcéra nemusela za ľudským prístupom cestovať tak ďaleko ako ja. Ja som sa totiž v čase môjho tehotenstva nestretla ani s jednou osobou v mojom okolí (a to sa nás teraz "rozrodilo" naozaj dosť), ktorá by bola ochotná za svoj krásny pôrod bojovať, niečo preň urobiť, teda niečo viac ako ísť do najbližšej pôrodnice a nekriticky prijať to, čo "ponúka". Veľmi ma to zarazilo a ešte viac to, že som sa musela s mojím plánom obhajovať pred nimi. Pripadala som si divná ja a nie slovenské pôrodnictvo. A to je naozaj v neporiadku. Intuitívne som menila predpôrodné cvičenia, kým som nenašla jedno, kde nás "exotov" bolo trošku viac ale zistila som, že je nás žalostne málo. Tú neinformovanosť by som čakala u "netehotných" ľudí, ale u tehotných ma úplne zarazila. Tak som si povedala, že aspoň takto prispejem, lebo aj pre mňa boli takéto príbehy obrovským zdrojom inšpirácie.

No a doktor...njn, kamoška mi neustále ponúkala, že ho pôjde zbiť:-))...tak prežil to tentoraz bez ujmy, keďže to za neho vyžehlili úžasné PA:-)

Magdaléna napísané 11.04.2012 15:45

po treti krat, planovane doma .

Mirka napísané 10.04.2012 14:12

naozaj sa mi to pacilo, gratulujem. Len mi pride divne, ze za niecim takymto uplne normalnym treba ist tak daleko... A panovi doktorovi by som asi vynadala....

Magdaléna napísané 10.04.2012 10:48

Nádherný pôrodný príbeh, ďakujem,že si ho napísala.

 

hlavne túto časť vnímam rovnako ako Ty ". Ak sa nájde aspoň jedna žena, ktorá sa ním nechá inšpirovať, rozhodne sa vziať veci do svojich rúk a svoje dieťatko priviesť na svet v láskyplnom prostredí a podľa svojich predstáv, nech už je to kdekoľvek, bude v našej malej krajine o jedného pozitívne nastaveného človiečika a o jednu znovuzrodenú maminu viac."

 

tiež som zažila nádherný tretí pôrod.

smile zwinker Big Grins Confused Cool Cry Eek Evil Frown Mad Mr. Green Neutral Razz Redface Rolleyes Sad Surprised





O autorovi

Užívateľ: daduliatko

Meno a priezvisko:
ICQ:
MSN:
Skype:

image

Najčítanejšie blogy

Najčítanejšie
  • teaser blog dnes
  • teaser blog tyzden
  • teaser blog mesiac

###E_COOKIES###