Rodili sme vo Vrchlabí alebo Ako Hanka na svet prišla...

Pred vyše mesiacom prišla na svet naša krásna dcérka a ak by mi bol vtedy niekto povedal, že pôrod bude oproti šestonedeliu úplná hračka, asi by som mu nebola verila...byť rodičom nie je ľahké, učím sa to každý deň, ale deti sú ten najväčší zázrak a čas strávený s nimi je nepochybne jedna z najkrajších vecí, aké má pre nás život nachystané.

Keď som sa rozhodla napísať svoj pôrodný príbeh, bolo to predovšetkým preto, lebo verím v silu pozitívnych zážitkov. Ak sa nájde aspoň jedna žena, ktorá sa ním nechá inšpirovať, rozhodne sa vziať veci do svojich rúk a svoje dieťatko priviesť na svet v láskyplnom prostredí a podľa svojich predstáv, nech už je to kdekoľvek, bude v našej malej krajine o jedného pozitívne nastaveného človiečika a o jednu znovuzrodenú maminu viac. A to predsa za to stojí. Tých negatívnych či dokonca traumatických zážitkov mám aspoň ja okolo seba bohužiaľ stále príliš veľa. Pri troche snahy však môže aj našinec rodiť krásne, s úctou k pôrodu a životu, bez medikácie a zásahov a s neobmedzovanou podporou ľudí, ktorých si vyberie.

Prečo tak ďaleko, veď porodiť môžeš aj tu...

Témou pôrodu som sa z vlastného záujmu, či skôr strachu, začala zaoberať ešte oveľa skôr ako sme otehotneli, vlastne skôr ako sme sa vôbec rozhodli, že otehotnieme. Môj úplne prvotný postoj k tehotenstvu a pôrodu rovnal sa scéne z filmu Votrelec. To malé ťa najprv znútra vycicia a potom sa nejakým vôbec nie príjemným spôsobom dostane na tento svet zanechajúc doživotne stopy na tvojom tele a duši. A je veľa žien v mojom okolí, ktoré to stále vnímajú podobne. Ja som od tohto postoja musela ujsť ešte dlhú cestu, spoznať dostatočne silnú lásku, ktorá tomu všetkému dala zmysel, ale zároveň získať dostatok informácií, aby môj strach prestal byť prekážkou vnímania toho krásneho, čo je s materstvom spojené. Nepatrím k ľuďom, ktorí idú proti prúdu, no táto moja nová úloha bola príliš dôležitá na to, aby som sa spoľahla na krátkozraké informácie z okolia. Prečítala som toho naozaj veľa, knižky o pôrodoch „osvietených“ autorov, blogy, zážitky žien rodiacich doma aj v pôrodniciach, filmy venované prirodzeným pôrodom ma dojímali k slzám. Získala som predstavu ako chcem rodiť, bolo ju treba previesť do reality. Manžel ma v mojich predstavách podporoval, chcelo to pár dlhších rozhovorov a vynútené zhliadnutie jedného orgazmického filmu, ale dospeli sme do štádia, že pochopil, že jeho najdôležitejšou úlohou je podporovať ma. A robil to na jedničku.

Horšie už bolo to, že podľa dostupných informácií mojej predstave prirodzeného pôrodu bez medikácie a zásahov v čo najintímnejšom prostredí jednoducho nevyhovovala žiadna slovenská pôrodnica. Ani pseudo-alternatívna Štiavnica. Rakúsko bolo pre nás finančne nedostupné a rodiť doma bolo síce lákavé, ale jednak sme na to nemali v našom panelákovom minibytíku dôstojné podmienky a zároveň som sa obávala toho, že mi komplikované vybavovačky po pôrode pokazia možno nie tie prvé, ale hneď tie druhé momenty s bábätkom. Nehovoriac už vôbec o tom, že v prípade komplikácií by som skončila v jednom z bratislavských špitálov. Ostali mi Čechy, kde predsa len matky aktívnejšie bojujú proti totalite v pôrodníctve, a kde na všeničiacu zdravotnícku reformu ešte len čakajú. Pôrodnica vo Vrchlabí so svojou tradíciou naozaj prirodzených pôrodov vyšla z môjho prieskumu ako víťaz. Keď sme sa dozvedeli tú skvelú novinu, že čakáme bábätko, ostalo už len doriešiť logistiku, koniec koncov Krkonoše sú z Bratislavy vyše päť hodín cesty. V tom nám veľmi pomohli rodičia a tiež známi, ktorých rekreačná garsónka 4 km od pôrodnice bola ako dar z nebies. Samozrejme, predpokladom bola aj istá spolupráca na strane bábätka, a priznám sa, že mi veľmi odľahlo, keď už bolo jasné, že sa inde nenarodí, za čo som našej Hanke veľmi vďačná.

Pôrodnicu sme si boli samozrejme omrknúť vopred a už to bol zážitok ako z iného sveta. Sympatická pôrodná asistentka Lenka nám všetko ukázala a ochotne odpovedala na všetky moje otázky. Myslím, že sme pražákov, ktorí tam boli s nami na obhliadke, už dosť unavovali. Im tuším stačilo vedieť, že v tejto pôrodnici sa nemusia registrovať. Najviac ma samozrejme zaujímalo, ako tu „vedú“ pôrody a na moje prekvapenie môj pôrodný plán tu bol úplnou zbytočnosťou, všetko je tu štandardom. Súkromie, minimum vyšetrení, výber polohy a to nemám na mysli výber medzi ľahom a polosedom...na otázku, aké polohy používajú, sme dostali odpoveď, že na hlave ešte nerodili, ale ináč akúkoľvek. Vaňu majú na oboch pôrodných izbách, kozu majú len v jednej z nich a rodí sa na nej iba placenta a robí popôrodná kontrola. No a v našich pôrodniciach tak obľúbené a „nevyhnutné“ nástrihy tu nerobia vôbec. Pri pôrode pomáhajú pôrodné asistentky, lekár je k dispozícii iba pre prípad komplikácií. Dotepanie pupočníka, bábätko v nepretržitom kontakte s mamou, v prípade sekcie možnosť klokankovania ocinom, kým sa mama preberie z narkózy. Žiaden zákaz jedenia a pitia, holenie, či klystír...nič. Bože, ako dobre sa to počúvalo, a keďže som mala načítaných spústu pôrodných príbehov, vedela som, že to je naozaj pravda. Odchádzala som nadšená už len dúfajúc, že to všetko klapne.

Vo Vrchlabí som absolvovala aj dve predpôrodné poradne. Trošku som si s Hankou v brušku zajazdila a spoznala možné trasy, ktorými ma GPS vždy znova a znova skúšalo, no stálo to za to. Prvú poradňu mi robila pôrodná asistentka, takže ma nečakalo klasické vaginálne vyšetrenie, ale príjemný až materský rozhovor o priebehu tehotenstva, strave, liekoch a nakoniec vyšetrenie pohmatom, z ktorého, čuduj sa svete, dokázala rozpoznať všetko to, na čo moja gynekologička potrebuje ultrazvuk. A na rozdiel od nej som ani na chvíľu nemala pocit, že PA moje početné otázky obťažujú. Dostala som radu, ako prirodzene v strave doplniť železo a iné v tehotenstve chýbajúce látky, čo znamenalo koniec umelým prípravkom, ktoré mi moja gynekologička usilovne predpisovala. Ďalšia poradňa bola už aj s primárom, no ani ten nemal potrebu sa vo mne rýpať. Dohodli sme sa na nejakých detailoch, vzhľadom na to, že nemám české zdravotné poistenie a urobil mi predsa len jeden ultrazvuk. Tretiu poradňu som už nestihla...

Predpôrodná dovolenka

Definitívne som sa do Vrchlabí „presťahovala“ dva týždne pred termínom s kamarátkou Katkou. Manžel mal pricestovať až o ďalších desať dní a kamarátku vystriedať, no nakoniec to bolo narýchlo ešte o dva dni skôr. S Katkou sme si ten týždeň príjemne užili, ona chodila lyžovať a ja som si robila výlety v blízkom okolí, prípadne som upratovala. Stihli sme dokonca aj historickou lanovkou vybehnúť na najvyššiu českú horu, Sněžku. Bolo to dva dni pred Hankiným príchodom. Keď tam pôjdeme najbližšie, lanovka už nebude existovať. Večer pre dňom D som bola dokonca s mojím tatinom na večeri. Prišiel ma pozrieť, lebo služobne cestoval do neďalekého mesta. Ešte sme si robili žarty, či sa Hanka nenarodí 29. februára a ja na to, že taká výnimočná zase nebude. No tak chyba.

Nezačalo to ale vôbec dobre...

Celú noc mi nešlo spať, mala som pocit, ako keby mi začínala menštruácia, ale stále som si tieto signály nepripúšťala, na jednej strane preto, lebo som bola zvyknutá na tvrdnutie brucha od šiesteho mesiaca ale hlavne, mala som svoju utkvelú predstavu, ako a kedy porodím. Takže keď mi o jednej nad ránom odtiekla hlienová zátka, išla som si opäť ľahnúť s tým, že to ešte pár dní potrvá a nebudem nikoho alarmovať. Pri najbližšej návšteve toalety som už ale pochopila, že naša dcéra bude asi z tých výnimočných. Zavolala som teda Peťovi, nech sadá do auta a tiež do pôrodnice, kedy teda máme prísť. Zhodnotili sme spoločne, že naozaj ide o plodovú vodu, no nebol podľa nich dôvod sa ponáhľať, takže som dobalila tašku, urobila poriadok a ešte sme pozerali nejaký film, kvalitou hodný vysielacej doby. Pred piatou sme sa po zľadovatených cestách došmýkali do pôrodnice. Po ceste som ešte vybehla na benzínke kúpiť Peťovi niečo jesť a piť (netušila som, že nás budú statočne zásobovať vareným jedlom). V pôrodnici nás už čakali s úsmevom na tvári, vraj sme tam dnes už tri s odtečenou vodou...asi bude niečo s tlakom.

Bola som plná zvedavosti a očakávania, aké to celé bude a kedy uvidím tú našu bublinku naživo, mala som dôveru, že som v dobrých rukách, a tak ma ani nenapadlo mať z niečoho strach. Pôrodná asistentka si so mnou prešla nejaké papiere a poprosila ma o vzorku moču. Na WC ma však čakalo nemilé prekvapenie. Voda, ktorá bola doma číra, mala zrazu zelenú farbu. PA ma upokojovali, že to ešte nemusí byť problém, pričom túto ich snahu v sekunde zrušil postarší službukonajúci lekár. Čakala som primára, no s tým sme si akurát vymenili polia pôsobnosti, bol celý týždeň v Bratislave. Moju nervozitu pocítila aj Hanka a na CTG monitore sa ani nehla. Prečo by aj, mne tiež nebolo do skoku. Srdcové ozvy boli úplne v poriadku, ale doktorovi to nestačilo. Zelená voda, plochý monitor, žiadne kontrakcie...vraj má teraz ešte niečo na práci a doobeda, ak sa to nezlepší, tak bude potrebný „zákrok“. Nevedela som, či mu mam skočiť po krku alebo sa rozplakať. Chápem, že to bola nepredvídateľná komplikácia a on si iba robil svoju prácu, ale presne takejto komunikácie zo strany zdravotníkov som sa bála. Z mosta do prosta, bez ohľadu na moje hormónmi zmietané rozpoloženie. Hold pán doktor bola stará škola. Najlepší bol jeho dovetok, že veď cisársky bude pre mňa aj tak lepší, lebo budem spať. Ja som zrazu mala pocit, že snáď ani nie som vo Vrchlabí. Videla som, ako po sebe pôrodné asistentky hádžu nahnevané pohľady, nakoľko sa jedna z nich aj ozvala, že veď pani prišla až z Bratislavy...no áno, kvôli cisárskemu a takémuto prístupu to teda nebolo. Doktori sú asi všade rovnakí, majú potrebu rozhodovať a zasahovať. Neviem, ako by som dopadla v inej pôrodnici, asi by som s istotou skončila ako vlk v Karkulke. Tu nakoniec urobili pre mňa to najlepšie, čo mohli, dopriali mi čas a nechali pôrodné asistentky, aby sa o mňa starali.

A mohla som rodiť...

Keď som odkráčala na izbu s tým, že sa uvidí, úplne som sa zložila. O chvíľočku na to ma už PA upokojovali, že ešte nič nie je isté a mám byť hlavne v pohode. Bude sa robiť priebežne monitor a nikto teraz ešte nevie povedať, ako to dopadne, ale že mám ešte čas. Ľahla som si a začala som presviedčať Hanku, nech sa trošku pohýbe, že je to teraz veľmi dôležité, aby som aj ja vedela, či je v poriadku, a aby sme to celé zvládli čo najprirodzenejšie. Chvíľku na to mi začalo bruško nadskakovať. Mala chúďa štikutku. Poslala som Katku, aby zavolala PA, že ideme robiť monitor, aby bol pán doktor, ktorému sme dali pracovný názov Krakonoš, spokojný. Vrátila sa s tým, že prvá z nás troch rodí, takže monitor bude musieť počkať. Neskôr už ale Hanka zase veľmi nespolupracovala, lepšie povedané sme sa dohodli, že za pár hodín urobíme ďalší a počkáme, čo sa bude diať. Plodová voda tiež zmenila farbu. Dorazil Peťo. Veci sa začali obracať k lepšiemu. Katke som poďakovala, za podporu a pomoc, rozlúčili sme sa a ona odfrčala domov.

Bola som veľmi rada, že tam bol Peťo konečne so mnou. Utešovala som sa teraz aj tým, že ak by to naozaj muselo skončiť cisárskym, bude malú klokankovať, aby nebola odložená niekde na termolôžku na novorodeneckom. PA nás chodili priebežne kontrolovať, vždy slušne zaklopali, spýtali sa, ako sa cítim, popočúvali bábätko. Keď už som zo seba striasla ten nepríjemný začiatok, spýtala som sa ich, čo mám teraz robiť, keďže kontrakcie som ešte nemala a cítila som sa mierne neproduktívne. Nato ich jednomyseľná odpoveď - odpočívať, ak sa dá, spať. Mala som ich počúvať, no bola som príliš netrpezlivá. Navyše moja najväčšia starosť bola, čo ak budem spať pridlho a doktor sa rozhodne pre cisársky. Nevedela som, ako dlho tu čakajú...Monitor bol trochu lepší, voda sa tiež vyčistila, chýbali teda iba kontrakcie. Rozhodla som sa, že ideme vyrábať prirodzený oxytocín. Peťo sa masáže bradaviek celkom rád ujal, hoci jemu by spánok určite nevadil. Masáž bola úspešná, kontrakcie začali takmer okamžite a už neprestali. Bolo desať hodín doobeda, už som sa poriadne nevyspala. Nielen do pol desiatej večer, kedy sa Hanka narodila, ale ešte aj nejaký ten týždeň potom. PA to so mnou mysleli dobre.

Mali sme absolútne súkromie, na izbe všetko potrebné, pre maminu veľká posteľ, žiadne nemocničné lehátko, sprcha, pre prípad unudeného otecka televízor, wifi. Pomaly sa mi začal zlievať čas. Zo začiatku som si ešte vyberala, či na balón, ktorý mi PA ochotne na izbu priniesla, alebo sa oprieť o okennú rímsu a pozorovať kulisu Krkonôš. Dokonca sme si pustili relaxačnú hudbu...no bola som rada, keď CD skončilo. Na sviečky ani nedošlo. PA chodili naďalej kontrolovať srdcové ozvy s prenosným prístrojom. Pokoj, ktorý okolo seba šírili, bol úžasný. Vždy si vedľa mňa sadli a snažili sa ma uvoľniť, neľutovali, iba pochválili. Ja som tam medzitým žvatlala, že sa to nedá a oni naďalej s kľudom opakovali, že to ide dobre, že proti tomu nemám bojovať. Bolo to super, presne to som potrebovala. Snažila som sa teda tým vlnám nebrániť, ony ma za to vždy oplieskali o nejaký útes.

Zvyšky môjho kontrolou posadnutého racia neustále rozmýšľali, kedy sa dozviem, na koľko som otvorená. Ale chcela som predsa minimum vyšetrení, mala som to v pôrodnom pláne, tak čo teraz riešim. Smiala som sa sama sebe. Bolo mi už lepšie. Každá kontrakcia posúvala bábätko nižšie do panvy a ďalej od cisárskeho. Došla som tuším ešte na jeden monitor. Kontrakcie boli už dosť silné a ja som čakala, že kopček na CTG grafe bude vyšší. Ten prístroj určite vymyslel nejaký chlap, aby nám mohol čierne na bielom ukázať, že kontrakcie vlastne ani necítime.

So silnejúcimi kontrakciami som ale toto všetko hodila za hlavu, prístroje, rozum, snahu mať seba a veci okolo pod kontrolou. Cítila som, že všetko je na dobrej ceste. Začala som sa sústreďovať na to, aby som sa tej sile nebránila, predstavovala som si ako sa dole otváram s príslušnou zosilňujúcou sa zvukovou kulisou. Prekvapivo som nemala chuť chodiť. Bola som na jednom alebo druhom boku a na kolenách a lakťoch. Peťo ma vodil do sprchy a na WC, vetral, ponúkal piť a jednoducho tam trpezlivo „bol“. Vonku už bola tma, keď za mnou PA opäť prišli, či môžem dôjsť na monitor. Skoro som ich niekam poslala. Neviem, kde inde by mi takéto správanie tolerovali. Dôjsť by som tam dokázala, ale z môjho pohľadu som mala dôležitejšie veci na práci, predsa predýchavať kontrakcie, nie presviedčať nejaký prístroj, že ich vôbec mám. Reakcia PA ma milo šokovala: keď nedôjde Dadka na monitor, dôjde monitor k Dadke. Lebo keď sa dá, oni sú tu pre mňa. Monitor bol pekný, Hanka nám aj trošku zaťukala.

Vedľa raňajok a obeda položili na náš stôl aj večeru. Celý deň ma pálila záha, nemala som chuť jesť, iba piť a piť. Nedokážem pochopiť, ako to niekto vydrží bez pitia. Prišla na mňa nevoľnosť. Žeby prechodná fáza, ozvalo sa zase odniekiaľ racio, no už tradične som tomu neverila, hoci všetko bolo stále intenzívnejšie. Menili sa zmeny, PA Lenka sa rozlúčila s tým, že ráno o šiestej je späť, a že ak dovtedy neporodím, bude sa na mňa tešiť. Zároveň si ma „prevzala“ PA Jitka a prvý krát ma od ranného vyšetrenia „pozreli“. Krčok bol spotrebovaný, otvorená som bola na 2 cm. Nevedela som v mojom stave vyhodnotiť, či je to dobrá alebo zlá správa, ale PA vyzerali evidentne spokojne, až prekvapene, že nám to ide dobre. Padla otázka, či nechcem ísť do vane. Nadšene vravím, že jasne, ale že som mala zakalenú plodovú vodu, tak aby sa radšej opýtala doktora. Chvíľu to trvalo, doktor súhlasil, tak išla PA napustiť vaňu. Zase to chvíľu trvalo a konečne som sa mohla presunúť do toho super pôrodného pokojíčku. Celý oranžový, s veľkou posteľou, vaňou a rebrinami, príjemným osvetlením. Každopádne som si myslela, že tam strávim viac času...

Ešte kontrola...vaňa sa nekoná, som otvorená na osem cm. Pocit na tlačenie mám vraj ešte chvíľu predýchať psím dychom. To je ako keby ste mali predýchať nutkanie na zvracanie. Dá sa to tak raz, dvakrát, len aby ste to nehodili kamoške do topánok. Vraj, či sa môžem presunúť do druhej pôrodnej miestnosti...Z tohto krásneho pokojíčku?! Moja odpoveď znie rázne, NIE. Ich reakcia ma opäť prekvapuje, súhlasia...môžeme aj tu.

Nejak sa presuniem na zem, kľačím na jednom kolene, druhú nohu mám pokrčenú s chodidlom položeným na zemi, opieram sa o posteľ, hlavu mám zaborenú vo vaku s guličkami. Polohu mi odporučili PA, som im za to vďačná, cítila som sa pohodlne, vedela som sa dobre zaprieť a moje snaženie bolo v jednom smere s gravitáciou. Dostala som kŕč do stehna, PA mi pohotovo začína stehno masírovať – nie, to druhé! - odseknem, masíruje to správne. Cítila som sa ako včelia kráľovná, boli úžasné a boli tam pre mňa. Ešte si pamätám, že volali doktorovi, že už rodíme. Nejak sa tam potichu aj s pediatričkou objavili, stáli skoro pri dverách, nezasahovali. Ani by som o nich nevedela, keby si doktor odpustil poznámku o „kravále“, čo robím. Hold, stará škola. Ale vlastne aký kravál, ja si na nič nepamätám, pôrodné asistentky tiež nie. Čo si nepamätám, to sa nestalo.:-)

Bolo to neuveriteľné, bol tu ten veľký moment, cítila som obrovský tlak, mám pocit, že kontrakcie sa zliali, už to neboli tie vlny so začiatkom a koncom, telo tlačilo, tlačila som teda aj ja, no vedela som, že mám ešte rezervy, že nejdem naplno a Hanka sa vždy posunula o kúsok a vrátila späť. Vtedy prišla celkom konkrétna rada od PA a presne to som potrebovala počuť, aby som prekročila tú hranicu, na chvíľu stratila kontrolu, neľutovala sa a dôverovala, že to tak má byť a naša malá rybička vyplávala, hlavička a potom celé telo, takmer plynule. Necítila som žiadnu bolesť, žiadne pálenie, vlastne som okrem toho tlaku nič iné nepríjemné necítila. A potom už len obrovská úľava, pocit víťazstva, hrdosti, radosti. Také niečo sa nedá opísať slovami, to treba zažiť. Táto odmena za tých predošlých dvanásť hodín rozhodne stála. Telo to má dokonale vymyslené, len ho treba nechať pracovať.

Mala som ju v náručí, bola mokrá, teplá, mala zvláštnu vôňu. Chvíľu plakala, ale utíšila sa a dívala sa na tento svet tými malými múdrymi očkami. Neviem si ani predstaviť, že by mi ju teraz niekto na dlhé hodiny odniesol. Ako to tým mamám a detičkám vôbec môžu urobiť. Peťo medzičasom odbehol pre foťák. My sme sa s Hankou na seba kukali. Nemohla som ju držať príliš vysoko, pupočník nestačil. Kúpala som sa v záplave tých najúžasnejších pocitov. Pôrod predsa vôbec nie je hrozný, je skvelý, najväčší zázrak, úžasný začiatok spoločného života. Mala som oči iba pre ten môj malý uzlíček. Čakali sme na pupočník, kým dotepe a otecka, aby z 2v1 definitívne urobil 2v2.

Bol čas prejsť si cez chodbu a porodiť placentu. Peťo zobral Hanku do náručia, ja som sa postavila a spoločne sme sa presunuli. Stále som nemohla uveriť tomu, že som práve porodila dieťa, bolo mi tak skvelo. V miestnosti bolo celý čas tlmené svetlo. Pán doktor sedel na stoličke, nie pri mne, pri stene. O mňa sa naďalej starali pôrodné asistentky. Na placentu sa čakalo, asi nie je ani treba dodávať, že mi umelý oxytocín nikto ani neponúkal, nie že by mi ho ešte vnucovali. Súdiac podľa môjho rozpoloženia som ho mala v tele viac než dosť. Placenta vyšla bez problémov asi o pätnásť minút. Vraj si nepamätajú, či sme mali v pôrodnom pláne, že si chceme placentu zobrať domov alebo nie. No, nemali sme, lebo ma ani vo sne nenapadlo, že sa to v nejakej pôrodnici dá. Jasne, že chceme, poďakujeme sa jej, rozlúčime sa s ňou a zasadíme ju spolu s lipou na našej záhrade do zeme. Aby mala Hanka korene.

Ešte kontrola pôrodných poranení...nič, čo by si vyžadovalo šitie. Aha, tak to teda predsa len ide, páni slovenskí doktori, každopádne, mňa ste nedostali. Vďaka patrí PA za to, že mi odporučila vhodnú polohu a že mi pri tlačení hrádzu chránila. Vďaka patrí aj Peťovi, ktorý od Vianoc poctivo masíroval. Poctivo, lebo to teda bolelo viac, ako keď išla Hanka von. No ale ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku. No a vďaka aj Hanke že mala ručičky, tam kde patria a nešla „na Supermana“.

Hanku medzitým odvážili a poutierali. Hneď vedľa mňa za Peťovho dozoru. Naše dieťa vraj váži tri kilá a sedemdesiatpäť  centov...jeho otec má už má evidentne dosť. Nie je potrebné značkovanie mamičiek a detí, žiadne nápisy, žiadne náramky, veď si predsa svoje dieťa nevymeníme s inou mamou a brať nám ho nikto nebude. Hanku mi dali späť a priložili na prsník. Je to náš malý prísavníček, ide jej to vynikajúco. Kojenie sa nám krásne rozbehlo a zatiaľ sa nevyskytol absolútne žiaden problém. Ide to proste samo od seba. Chcela som Hanke dopriať prvé priplazenie sa k bradavke hneď na sále, no dostala som ju späť už zabalenú. Mrzelo ma to, no vzhľadom na zelenú plodovú vodu a navyše prítomnosť asi štyroch baktérií, som po trpezlivom vysvetlení zo strany pediatričky uznala, že aj keď je to možno iba preventívne, je to pre Hankine dobro. Zároveň bol toto jediný bod, ktorý v mojom pôrodnom pláne nebol dodržaný. To malé osobné víťazstvo sme ale Hanke neodopreli a keď to bolo možné, dala som si ju telo na telo a k bradavke to zvládla sama. Šikulka naša malá.

Bol čas ísť na izbu odpočívať. Len my traja. Nová rodinka. Nemusíme čakať dve hodiny na pôrodnej sále, budem predsa celý čas s Peťom, na izbe nám bude lepšie. PA ma o dve hodiny príde skontrolovať, vezme ma do sprchy. Hanka si spokojne ťahá, my sa nevieme vynadívať. Teda lepšie povedané ja sa neviem vynadívať, lebo Peťo je po tom zážitku v režime „vypnutý“ až do nasledujúceho popoludnia. Krásny, úžasný začiatok...

Náš pobyt v pôrodnici bol skoro ako dovolenka. Teda v porovnaní s tým, čo som musela postíhať po príchode domov. Tu nám navarili, upratali a my sme mohli odpočívať a užívať si prvé dni s našou dcérkou. Samozrejme, boli tu aj lekárske prehliadky, ale s neustále usmiatym personálom, ktorý sa prispôsobí vašim potrebám a nie naopak, to je skoro radosť. Vždy sa opýtali, či sa nám to akurát hodí, či nekojím, alebo nejem, ak áno, prišli neskôr. Keď sme sa neskôr lúčili, mala som pocit ako keby som odchádzala od dobrých známych. Keď pani pediatrička priala Hanke všetko dobré do života, tak ma to dojalo, že som sa rozplakala. Plakali sme tam nakoniec tri, ale iba ja sa môžem vyhovoriť na hormóny. Ľudia v tejto pôrodnici musia mať svoju prácu naozaj radi. Ale prečo nie, odmenou je im pohľad na nový život, ktorý aj vďaka nim začína v atmosfére pohody a lásky.

Domov sme odchádzali na štvrtý deň. Krásne svietilo slniečko a mňa napĺňal pocit obrovskej vďaky. Vďaky za úžasnú starostlivosť a tak potrebný ľudský prístup. Vďaky za to, že nám bol dopriate to zažiť. Vďaky, že som na tú horu mohla vyjsť sama, vlastnými silami. Ten pohľad z vrcholu bol neopakovateľný a ja pevne verím, že to nebol môj posledný.

Späť

Odosielam Váš hlas...

Hodnotenie: 4.9 z 5. Celkom 49 hlas(ov).
Kliknite na hviezdičky pre ohodnotenie článku.